Po príchode do Dublinu a ubytovaní v dosť centrálnej časti mesta, som sa šiel poprechádzať po hlavných i bočných uliciach. Pred budovou National Bank of Ireland - Írskou národnou bankou - som sa zastavil a zadíval do mapy. Ako je to v Írsku bežné, sa pri mne zastavil ústretový miestny občan.
„Vidím, že potrebujete pomoc. Veľmi rád vám pomôžem," oslovil ma.
„Chcem do katedrály sv. Patrika, ale tuším cestu nájdem aj sám," odpovedal som.
„A prečo chcete ísť do katedrály svätého Patrika?" znela jeho otázka, ktorá sa mi zdala byť divná.
„Však je to miesto zasvätené írskemu národnému svätcovi," povedal som mu dívajúc sa na neho nechápavo.
„Ale prečo chcete ísť práve do katedrály svätého Patrika?" opýtal sa zas.
Zase nechápavé zaváhanie z mojej strany.
„Však váš národný svätec začal krstiť kresťanov pri tamojšej studni."
„Keby som mal času, povodil by som vás, ale sa ponáhľam. Ale poďte so mnou sem, do Národnej banky Írska. Tu zasadal prvý parlament Írov potom, ako sme získali nezávislosť od Britov.
Aj ma dnu zobral a čosi vysvetľoval z novšej írskej histórie.
„Táto budova je vlastne iba taká ulita. Zvonku vyzerá ako masívna jednoliata stavba, ale tie vonkajšie steny sú len atrapou. Vo vnútri, v kruhu sú samostatné budovy, ktoré na vonkajšiu stenu nijako nenadväzujú. Je to iba taká ulita. Tak to tu vybudovali. Ale tu na priečelí, medzi tými stĺpmi postavia vždy tribúnu, na ktorej vítame významných zahraničných návštevníkov. Aj americký prezident tam stál. A ľudia na námestí pred bankou ho zdravili. Škoda, že sa ponáhľam, rád by som vás povodil, ale ukážem vám, kam by ste mali ísť."
Ešte mi povedal čosi o úlohe budovy Národnej banky v počiatkoch írskej samostatnosti. Historkám o samostatnosti sa v Írsku azda v žiadnej diskusii nedá vyhnúť. Ukázal mi na mape i v reáli smer ku katedrále Krista Christ Church Cathedral, potom radnicu a dublinský hrad, ktorý by som tiež nemal vynechať.
„Aj do budovy pivovaru Guiness by ste sa mali vybrať, ale to až zajtra. Dnes by ste to už nestihli. Tam na streche budete mať vynikajúci výhľad. Odnikadiaľ nebudete mať taký pekný kruhový pohľad na mesto. Aj pivo vám na záver prehliadky dajú ochutnať. Zadarmo. Teda nie zadarmo, lebo to pivo si zaplatíte vo vysokom vstupnom. A večer choďte do tejto reštaurácie," ukázal mi na mape krčmu The Brazen Head. „Tam nájdete správnu írsku folkovú hudbu. Aj v iných krčmách hrajú, ale to už je prispôsobené americkým a zahraničným turistom. V Brazen Head je to ešte originál naša hudba."
„A čo katedrála svätého Patricka?" nevzdával som sa svojho pôvodného zámeru.
„A prečo by ste tam chodili?" zase sa opýtal svojou klasikou predtým, ako sme sa rozlúčili.
Pobehal som teda niektoré miesta, ktoré mi padli do očí, aj tie, ktoré mi odporúčal zanietený domorodec a veru som sa dostavil aj do katedrály svätého Patricka. Pochopil som, prečo miestnemu Írovi nešlo do hlavy, prečo ta chcem ísť. Bola to anglikánska katedrála a Íri sú predovšetkým katolíci. Mňa samozrejme také veci netrápia. Katedrála svätého Patricka je veľkolepá, s ohromnou históriou i architektúrou a je v nej pochovaný aj Jonathan Swift, dekan katedrály, mne však blízky hlavne ako autor Gulliverových ciest. On bol prvý, čo spropagoval pojem Yahoo. To mi pripomenula iná Írka, tiež z Dublinu, ktorá bola ako expertka cestovného ruchu v rámci akéhosi projektu Európskej únie na Slovensku. Mal som práve znovu rozčítané Gulliverove cesty a nedalo mi, aby som sa nepochválil.
„Tak už vieš, čo znamená Yahoo."
Ak sa dobre pamätám, mal to byť fiktívny ušľachtilý kôň, s ktorým sa Gulliver stretol na svojich cestách a ktorý svojimi morálnymi kvalitami predčil ľudí.
Hlavne sa mi páčila večerná pobožnosť, na ktorej spieval aj chrámový zbor. Ako sa približoval cez hlavnú loď k oltáru, na jeho čele šiel mládenček s krížom a za ním ešte niekoľkí mládenci vo veku, keď som ešte aj ja miništroval. Spomenul som si na svoje prvé miništrovanie. To bolo počas krížovej cesty a mne sa ušlo nosenie kríža. Ťažšieho, než bol kríž tohto mládenčeka.
„Nesmieš ho položiť na zem, lebo to nie je pekné. Kríž musí byť stále vztýčený nad hlavami," napomínala ma vtedy sestrička v sakristii predtým, ako som sa vybral na svoju prvú krížovú cestu a ja som veru hrdinsky vydržal s krížom stále nad hlavou, ani raz som ho neoprel o zem, hoci pri kľačaní by som azda aj mohol, lebo kríž by sa aj vtedy zostal týčiť nad úrovňou našich hláv. Po krížovej ceste ma poriadne boleli ruky v ramenách, ale svoju úlohu som splnil čestne. Kristus, ktorého sme si pobožnosťou pripomenuli, mal so svojím krížom inakšie zážitky. Tento mládenček v dublinskej katedrále svätého Patricka mal úlohu ľahšiu. Po príchode k oltáru, si všetci zasadli do lavíc, potom sa postavili počas spevu, ale kríž bol odložený. Okrem toho bol celý z tenkej drevenej latky, nie ako ten môj prvý z hrubého dreva s ťažkým telom Krista, neviem už z čoho, ale na sadru mi to po toľkých rokoch nepripadalo.
Zbor v zmysle stredovekých zásad ženy medzi seba nepustil a práve títo mládenci spievali ženské hlasy. Ich modlitba sa určite vznášala rovno do nebíčka.
Pred pobožnosťou som si pofotil niektoré zaujímavé detaily kostola. Prišiel za mnou kňaz, tiež bol neskôr v procesii, ktorá tiahla k oltáru, aby ma napomenul, že sa fotiť nesmie poukazujúc na plagátik s preškrtnutým fotoaparátom obďaleč. Odložil som kameru, čo on s uznaním kvitoval. Nevadilo mi jeho napomenutie, lebo už som si pofotil všetko, o čo som mal záujem. Potom som si kňaza pri oltári, ale i počas procesie tam a späť všímal, a cítil som nepríjemný pocit, že mi zasahuje do osobnej slobody. Za tie štyri eurá vstupného do katedrály ma mohol nechať fotiť do nemoty. Aj tie som nemusel zaplatiť, keby som chvíľu vyčkal pred chrámom, lebo veriaci prichádzajúci na pobožnosť už platiť nemuseli. Bol to môj dobrovoľný príspevok do pokladnice katedrály svätého Patricka.
Nakoniec som bol rád, že som sa zaprel a natruc svojmu sprievodcovi po Dubline do tejto anglikánskej katedrály vošiel. Pripravila mi pekné zážitky a oživila spomienky.
