V drevenom altánku na brehu priehrady stáli dvaja cyklisti.
„Nie, my nejdeme na kompu. Ani nevieme, že také čosi odtiaľto premáva. Prišli sme sem z Bratislavy a chceme sa tou istou cestou vrátiť.“
Ešte niekoľko slov o možnostiach prechodu cez hranice do Maďarska.
„Sú tam kontroly. Radšej tam nechodíme, aby sme neskončili na povinnej štrnásťdňovej karanténe.“
Potom už mladí muži nasadli na bicykle a zmizli v smere na Bratislavu.
Kompa sa neobjavovala.
„Dobre, prídem. Z tejto strany nemám nikoho, ale keď čakáte, za desať-dvanásť minút som pri vás,“ ozval sa na zavolanie mladý, ochotný, rozvážny, hlas kohosi, kto zrejme svoju prácu považuje za povolanie, ovláda ju a zároveň má rád.
Medzičasom zosilnil vietor, a začala sa zaťahovať obloha. Už samotné počasie nabádalo k skoršiemu návratu domov. Deň predtým poobede začalo kropiť.
Kompa prišla skoro. Oblúkom zastala pri móle, mladý muž ju priviazal. Mohlo sa nastupovať.
Trochu informácií o kompe.
„Sme v prevádzke celý rok, vždy, keď máme zákazníkov, čo sa chcú dostať na druhú stranu. Aj keď podľa harmonogramu nemáme premávať. Sme na internete,“ vysvetlil.
Pohľad na oblohu. „Teplota je asi osem stupňov, ale pocitová teplota je kvôli vetru asi mínus dva,“ dodal. Vietor bol dotieravý a bolo cítiť, ako preniká cez vetrovku pod kožu.
Krátka plavba a kompa zakotvila pri móle na druhej strane priehrady. V prístave kotvilo asi tucet motorových lodiek, niektoré so stožiarmi. Výletníkov okolo nebolo. Len kde-tu sa mihli zriadenci. Zrejme počasie odrádzalo. Zopár nákladných lodí sa prešmyklo po hladine. Pri brehu rástli stromy, hlavne topole, niektoré ohlodané bobrími tesákmi.
Danubiana bola zrejme zavretá, ale ľudia sa okolo nej motali. Elegantné prostredie lákalo.
Pohľad na cyklochodník na pravom brehu Gabčíkovskej vodnej nádrže. Rovný povrch a vietor do chrbta vábil. Šestnásť kilometrov k prístavu Vojka sa dalo zvládnuť v pohode, práve ku kompe odchádzajúcej do Kyselice. A potom domov. Pandémiou okyptená veľkonočná nedeľa mala svoje kúzlo.
