Kde-tu som už vo vestibule videl mihať sa prvé orientálne tváre, hlavne ženy rôzneho veku, ale i mužov. Bolo ich trochu vyše dvadsať, zhromažďovali si batožinu a postupne ju kládli na vozíky, alebo priamo do autobusu, lebo na izby sa už vrátiť nemali. Pri recepcii som sa zoznámil s ich vedúcou, príťažlivou dámou, ťažko odhadnuteľného veku, lebo veď maličké nosy a úzke oči robia jej rasu z pohľadu Európanov stále mladistvú, ba až detskú. Na podávanú ruku som odpovedal miernym stiskom, ale aj predpisovým úklonom, ako to má byť v jej domovskej krajine, s prostrednými prstami na bočných švoch nohavíc, nalomený v páse, s tvárou k zemi a tak som ju tuším dostal do rozpakov. Veď ona sa chcela podávanou rukou pochváliť, že sa vie prispôsobiť zvyklostiam hostiteľskej krajiny.
Vyvíjala sa štandardná situácia. Ľudia sa motali, termín odchodu na prehliadku mesta sa preťahoval a frmol malých počerných japonských ženičiek pokračoval. Tých niekoľko mužov, čo spoločnosť dopĺňali, postávalo dôstojne a mlčky bokom. Im sa predsa nepatrí pobehúvať. Kufre sa hromadili vo vestibule, vedúca sa raz bezradne, raz rozhodne, raz ospravedlňujúco dívala smerom na mňa. Ja som zase nevedel, do akej miery si hotel doriešil nosenie batožín pre hosťov. Veď nie tak dávno sa tu práca hotelového nosiča považovala za niečo ponižujúce. Aj som uvažoval, že sám, bez zbytočných rečí, začnem odnášať kufre do autobusu a vyvediem z falošných očakávaní japonských majiteľov, ktorí predsa len boli navyknutí, že to urobí za nich niekto z hotela, a možno ich aj strhnem, aby sa sami pričinili. Nech sa veci pohnú vpred.
"Vidím, že potrebujete silného a hlúpeho chlapa, aby vám pomohol s batožinou," zmohol som sa nakoniec, po niekoľkých ďalších bezradných, rozhodujúcich a ospravedlňujúcich pohľadoch vedúcej, na štandardný vtip, ktorý som povedal viac pre seba, ale počula ma. Predsa si len nestihla za krátky pobyt navyknúť na tunajšie pomery, že treba trpezlivosť, kým sa niektoré veci vyriešia, aj keď sa jedná hoci len o taký banálny odvoz batožiny do autobusu. Zase ja som ju tuším uviedol do rozpakov, lebo Japonci nemusia mať zmysel pre humor, ktorým si my vieme uvoľniť vnútorné napätie, keď veci nejdú celkom tak, ako by mali. A za jej rozpakmi som vycítil aj neľúbosť.
"Vy nie ste dosť silný", povedala, čo teda nie som, ak ma porovnáva so zápasníkmi suma, ale na bežné japonské, ba i slovenské pomery si trúfam. To už ako keby vo mne zahlodala urazená pýcha, aj keď som na ňu nemal právo, lebo však som si odpoveď vyprovokoval sám. Trošku rozpačito, možno mrzuto sa zahľadela do seba, ale potom sa zrazu na mňa usmiala, akoby našla východisko z trápnej situácie.
"Okrem toho nie ste ani hlúpy. Vy ste inteligentný človek," povedala ticho, ale s dôrazom, ktorý ma nenechal na pochybách, že v tejto línii si pokračovanie rozhovoru neželá.
Zriadenec hotela sa nakoniec objavil, batožinu dostal do autobusu a pešia prehliadka mesta mohla začať. Cítil som sa byť mimoriadne povznesený, ako som sa každú chvíľu pred inou pamiatkou v inej formácii, skladajúcej sa prevažne zo žien, stal objektom ich fotoaparátov a keď som videl, ako si všetky moje historky usilovne zapisujú. Akoby si ma stále viac a viac zaväzovali. Hlavne keď som sa dozvedel, že si to všetko chcú vydať, spolu s fotografiami, v klubovom časopise. Ich atraktívna vedúca ma usilovne prekladala z angličtiny do japončiny a ja som v nej po počiatočných nedorozumeniach zacítil spriaznenú dušu.
"Páčia sa vám moje historky?" opýtal som sa ich. "Alebo je to pre vás len také bla-bla-bla?"
"Beru-beru-beru? A-a-a?" pýtali sa s fingovaným prekvapením v tvári a to, ako si pretvorili moje bla-bla-bla, ma pobavilo. U Japoncov je naše račkovanie normálne, hlavne keď majú vysloviť slová obsahujúce „el".
"Ale ba, sú pekné. Chceme čo najviac takýchto historiek", horlivo pritakávali a ja som len pridával. Však mesto ich má neúrekom. A oni si ich usilovne zapisovali.
A tak sme sa dostali k súsošiu panenky Márie, kde som prehliadku chcel ukončiť. Však termín návratu k autobusu sa už nebezpečne blížil.
"A teraz ešte dve historky na záver. O najkrajšom a najškaredšom dome na Hlavnej ulici. Ktorú chcete počuť skôr?"
"O najkrajšom, o najkrajšom," ozvali sa štebotavé hlasy.
Nestihol som začať a mrzutosť bola tu! Tentoraz z vonku. Suverénne medzi nás vpochodoval malý muž, menší než útle Japonky i Japonci, čo ma obklopovali, s nebezpečne šibalským výrazom v tvári, avšak v peknom nedeľnom oblečení. Vlastne to oblečenie a dojem, že asi ide z kostola, ma donútilo predsa len byť voči votrelcovi zhovievavým.
"Vy ste Japonci, že?" Povedal k hlúčiku okolo mňa a pokračoval, ale už ku mne.
"Nech mi povedia, čo je to budhizmus." Spýtavo sa na mňa díval v očakávaní prekladu.
Bol som zarazený a radšej som mlčal. Iná taktika ma v tom momente nenapadla. Odpor by určite vo votrelcovi zvýšil agresívnosť, ktorej sa už i tak dopúšťal. Hlavne voči Japoncom známych s ich úzkostlivou snahou vyhýbať sa akýmkoľvek trápnym situáciám a konfliktom.
"No tak. Jedným slovom nech mi povedia, čo je to budhizmus," zopakoval výzvu.
"Nuž sú to moji zverenci a prišli sa dozvedieť čo-to o meste. Čas sa im u nás kráti. Ak chcete, môžeme sa stretnúť my dvaja, inokedy, a porozprávať sa o tom," vravím mu v snahe byť čo najpokojnejší.
"Ale ja to chcem počuť od nich. Jedným slovom," vravel nekompromisne, až veľmi nervózne. Nervozita stúpala aj vo mne. Za tie vyčnievajúce uši by si zaslúžil vyvliecť! Pred mestské brány, o ktorých som pred chvíľou svojím zverencom rozprával! Ale na to som bol slabý. Predsa len ma pekná Japonka v hoteli ohodnotila dobre.
"No! Mohli by ste nás nechať? My máme svoj program a vy nám ho narúšate!"
To sa už okolo nás zhromaždili všetci Japonci, i tí, čo sa mierne rozptýlili kvôli fotografovaniu, a zvedavo sa prizerali.
Muž si nevedel rady, ako ostatne ani ja, ale že by sa mal obrátiť a odísť, to sa nie a nie dovtípiť.
"Tak! Vy ste ich sprievodcom! Vodíte ich akurát za nos," vravel a už sa začal triasť od zlosti z trápnosti situácie, do ktorej sa sám dostal. "Akurát za nos ich vodíte."
A už si aj chytil nos a začal si ho skrúcať, aby zdôraznil, ako to s tým mojím vedením za nos myslel.
"Takto za nos ich vediete! Však čo vy im môžete povedať o meste!"
A nos mu až horel od červene. Tak si ním mykal. Darmo by som vykladal, že všetko šlo v poriadku, až na tú batožinu v hoteli, kým sa nedostavil on.
Muž strácal síl, alebo si uvedomil, že nemá šance sa zaskvieť svojou duchaplnosťou, lebo náhle sa obrátil a rázne odišiel, mávajúc rezignovane rukami.
Konečne som mohol dokončiť svoje historky o najkrajšom a potom najškaredšom dome na Hlavnej ulici. Japonci ale pod dojmom predchádzajúceho vystúpenia zostali.
"Čo si to robil s nosom? Čo hovoril?"
A ja som si uvedomil, že celú scénku vzťahovali na seba. Ako keby si malý nevystatý muž uťahoval z maličkých noštekov príslušných ich rase. A ja som nemal chute nič vysvetľovať. Veď "vodenie za nos" sa do angličtiny ťažko prekladá. A to si už ani predstaviť neviem, čo by z toho vyšlo po následnom preklade do japončiny. Radšej som sa vrátil k svojmu povolaniu sprievodcu. Historky o meste v ten deň predsa len zabrali najviac.
