Šeď ulíc a nuda výkladov sa u nás odvtedy hodne poopravila, aj autá sú už o čomsi inom než vtedy, nehovoriac o hustote premávky na uliciach a cestách, ale krčmy, a byty, kde sa väčšina deja odohráva, sa zmenili pomenej. Kníhkupectvo, kde pracoval hlavný protagonista ako vedúci, by sa dnes výzorom hodilo tak akurát pre antikvariát na periférii mesta.
Zápletka bola o tom, ako ženami posadnutý vedúci kníhkupectva so socialistickým platom, sa rozhodol prilepšovať rodinný rozpočet a schopnosť platiť alimenty na deti, čo sa mu narodili mimo manželstva, alebo v predchádzajúcich manželstvách. Oblečený do čierneho obleku, v bielej košeli, s motýlikom, chodil po reštauráciách a inkasoval platby od zákazníkov, ktoré si dával do vrecka. Potom z reštaurácie uprchol prv, ako by sa dostavil nefalšovaný vrchný. Vtedy ešte elektronické bločky neexistovali a zákazníci si nič nekalé nevšimli. Nakoniec sa mu na to prišlo, skončil osem rokov v base, kde sa ocitol v spoločnej cele s priateľom, tiež odsúdeným za spreneveru, ktorý naviac vedel hrať na husle. A tak sa v cele dofidlikali až na takú úroveň, že Dalibor, tak sa volal hlavný protagonista filmu, po opustení väzby mohol hrať v pražskej filharmónii druhé husle. Však to poznáme zo Starých povestí českých: ‚Nouze naučila Dalibora housti.‘ Nepravdepodobné zavŕšenie celého príbehu, ale malo socialisticky pozitívne finále. Z ideologicky dezorientovaného muža, väznica vychovala plnohodnotného občana socialistickej vlasti.
Spomenul som si na svoje pôsobenie v reštaurácii v New Jersey. Tiež som inkasoval peniaze, nosil ich spolu s bločkom barmanovi, ktorý mal na starosti aj kasu, ten peniaze prevzal a výdavok som potom vrátil hosťovi, aby rozhodol o mojom prepitnom.
A čo čert nechcel, aj tu došlo k sprenevere. Reštaurácii chýbali peniaze a nakoniec sme stratili barmana. Craig sa volal, tipujem, že mal nad tridsať, ale nie ešte štyridsať.
„He was caught red-handed – Chytili ho pri čine“, dostala sa mi odpoveď od kolegu na otázku, kde sa podel náš barman.
A tak som sa dozvedel, ako sa v americkej reštaurácii, kde som pracoval, peniaze strácali.
„Potreboval ich na drogy a riadny plat a prepitné mu nestačilo a tak si privyrábal. Vytipoval si jednu čašníčku, ktorej účty ničil, vydal, čo mal vydať, ale peniaze, čo mali ísť do pokladne, putovali do jeho vrecka. Jeff,“ teda vedúci reštaurácie, „najal súkromného detektíva, ten si niekoľkokrát prišiel posedieť a popíjať pri bare, aby zistil, ako sa veci majú.“
Dobre, že si Craig nevybral mňa, cudzinca. Možno sa neodvážil proti niekomu s komplikovaným životopisom a akým-takým vzdelaním, a jednoduchá nič netušiaca vyhliadnutá dievčina-čašníčka, sa mu videla ľahšia obeť.
Sebavedomý chlapík bol ten Craig. Tuším príliš pravicovo, či skôr do hneda orientovaný, ktorý, ako sa mi priznal, rád čítal literatúru o nacistickom Nemecku. Či skutočne aj čítal, alebo iba o tom hovoril, to veru neviem, ale knihu spomienok Alberta Speera, čo bol odsúdený v Norimberských procesoch ako nacistický pohlavár na dvadsať rokov, a niekoľko rokov predtým ho prepustili, mi požičal. Tú som poctivo prečítal a zdala sa mi byť príliš čistá, aby ju niekto pred mnou už prelúskal. Ale to ma môže aj pamäť klamať.
Ešte jeden rozhovor s ním si pamätám. To bolo o násilí v amerických mestách, o prepadoch a lúpežiach.
„Keby mňa niekto na ulici prepadol, veru by som ho nemilosrdne zastrelil. Mám ústavné právo sa brániť. Život i majetok. Hoci aj pištoľou," ozval sa z neho Američan s názorom nestráviteľnými aj pre mnohých Američanov.
Pištoľ mi neukázal, ale nedivil by som sa, keby strelnú zbraň v aute, či doma mal. Možno niekoľko. Nebol by jediný Američan. Vlastnenie strelných zbraní bolo, a tuším v Spojených štátoch aj stále je, bežné. Ja už som mal za sebou dve prepadnutia na new yorských uliciach. Počas jednej ma vtiahli z večerného chodníka do ešte tmavšieho podchodu bytovky, a obrali ma o hotovosť, čo som mal pri sebe, a druhýkrát pri vchode do internátu, kde som býval.
„Ja nikdy nenosím pri sebe viac ako päť alebo desať dolárov v hotovosti. Kvôli ochrane takéhoto majetku by som nezabíjal. Mne by to svedomie nedovolilo,“ dovolil som si poznámku. Príliš agresívny som si nemohol dovoliť byť, lebo barman stál trochu vyššie v americkej reštauračnej hierarchii. (Pre pozdvihnutie vlastného ega nedá mi nepripomenúť, že zase ja, ako čašník vo fajnovejšej reštaurácii som bol viac, ako čašník v stánku rýchleho občerstvenia, alebo v staničnej jedálni.)
„Ale tým vlastne iba povzbudzuješ, aby takýto stav neistoty na našich uliciach pretrvával. Treba byť voči zbojníkom neúprosný. Ja by som sa veru pobil, vybral revolver a postrieľal ich ako potkanov. Kým nebudeme všetci konať s absolútnou dôslednosťou, tak Amerika zostane natrvalo neistým štátom pre slušných ľudí.“
Mne vadilo predovšetkým to jeho strieľanie do ľudí, nech už sa jednalo o kohokoľvek, ako do potkanov, ale použil som protiargument, ktorý by bol azda môjmu americkému kolegovi prijateľnejší.
„V oboch prípadoch boli traja, možno štyria, voči ním som nemal šance. Ja nie som bitkár a nemám za sebou žiadne kurzy bojového umenia pre bitky z blízka. Moja obľúbená stratégia je, pokiaľ možno, zďaleka obchádzať. Mňa by ľahko zlikvidovali. Som rád, že som stratil iba päť dolárov. Museli byť sklamaní, že iba toľko. Keď si to medzi sebou rozdelili, veľa na jedného nevyšlo. Zbytočný záťah. Ešte, že ma nezmagorili za to, že som mal iba tak málo. Mohli ma aj poriadne zmlátiť, možno aj s trvalými následkami. Strata trochy peňazí prebolí rýchlo, ten pocit poníženia mi pretrval trochu dlhšie, ale trvalé telesné následky,... na to radšej ani nemyslieť. V jednom prípade som o tom informoval políciu, ale videl som, že to k ničomu nepovedie. Iba som zhoršil štatistiky neobjasnených trestných činov newyorskej polície.“
Neviem nič viac o Craigovi. Počítam, že skončil v base, a ako sa mu darilo potom, to už som sa nedozvedel. Ja som si tých päť či desať dolárov zarobil naspäť, aj niečo naviac, bez toho, aby som sa pustil cestou kradnutia či zbíjania. Tí, čo ma ozbíjali, si zvoleným spôsobom sotva polepšili. Možno tiež všetci skončili v base. Keby sa tam ešte naučili aj ‚housti‘, ako údajne Dalibor v Daliborke, veži pražského hradu, alebo z českého filmu Vrchni, prchni!, a tak si dokázali slušne zarobiť na živobytie. Len tak ďaleko môj americký príbeh už nesiaha.
