Oba priestory bolo treba riešiť, to azda každý uznáva, len ako, na tom sa nie a nie zhodnúť. Ja nie som architekt, neviem posúdiť kvalitu existujúcich riešení, ale hojný počet návštevníkov v oboch centrách ako keby schvaľoval veci tak, ako sú a mne iné nezostáva, len ich prijať, lebo aj tak nič na veciach nezmením. Tie Farské schody i naďalej pôsobia majestátne a to modernisticky poňaté Mestské divadlo zľava muselo byť kedysi pre mnohých tiež päsťou na oko. Za desaťročia existencie si naň ľudia zvykli a zvyknú si aj na Mirage. Ten pekný neorenesančný dom vpravo pred vstupom na Farské schody, ktorý je tiež vynovený, sa zachoval a beriem ho ako svedectvo, že dnešné developerské úsilie nie je len o ničení starého.
Obe obchodné centrá, podobne ako spústa ďalších, ktoré vznikli v republike za posledných dvadsať rokov od opätovného nastolenia súkromného podnikania, napĺňajú však sen našich ľudí po nákupnom raji. I keď sa hneď po nežnej revolúcii robili mohutné nájazdy za tovarmi a nákupmi do Viedne a iných miest na západ od našich hraníc, dnes už to nie je potrebné, lebo naše nové obchodné domy sú častokrát lepšie riešené než tie, ktoré sme pred dvadsiatimi rokmi obdivovali za hranicami vlasti. Pred nedávnom som sa dostal do Shopping City Süd na predmestiach Viedne, kam sme pred dvadsiatimi rokmi masovo chodievali na nákupy a zžierali sa závisťou, či to vôbec niekedy bude možné aj u nás. Nuž veru hociktoré z našich novovybudovaných obchodných centier svojou architektúrou už toto, kedysi obdivované rakúske obchodné centrum, prekonáva. Život sa aj v tomto smere pohol hodne vpred a u nás sú v nových obchodných strediskách uplatňované najnovšie poznatky, ktoré pred desaťročiami v Rakúsku ešte neboli známe.
Moje nákupné túžby sa naplnili hneď po revolúcii, keď zrazu som mal mrkvu, jablká a ostatnú základnú zeleninu a ovocie počas celého roku, na rozdiel od komunistických dôb centrálne plánovaného hospodárstva, keď v mojej vegetariánskej kuchyni panovala bieda od februára po jún-júl, teda v mesiacoch, keď starej zeleniny a ovocia už nebolo a novej ešte nie. Raz som prišiel skoro z jari služobne nočným rýchlikom do Bratislavy a hneď na stanici v kiosku som objavil dve hlávky kapusty. Po chvíli váhania som neodolal, kúpil som ich a potom som celý čas chodil vybavovať veci s kapustami v sieťke. V únave po riadne neprespanej noci v hrkotajúcom rýchliku a v predstavách o pracovnom zhone, ktorý ma v ten deň v Bratislave čakal, ma nenapadlo nechať kapustné hlavy v odkladacích skrinkách na stanici, bezpečných či menej bezpečných. Pre mňa tie kapusty síce mali hodnotu pokladu, ale sotva kto iný by sa bol na ne ulakomil. Dnes tieto problémy s nákupom zeleniny už nepoznám, ale kvôli mne obchodné centrá budovať nemuseli. Pre moje potreby mi bohato stačí tá úroveň maloobchodu, ktorá sa dostavila prvú jar po nežnej, potom, ako sa v zásobovaní potravinami začala presadzovať súkromná iniciatíva, ktorú komunisti všemožne potierali. Zato v žilinskom obchodnom centre Mirage som si posedel v ázijskom bistre, kde mali vegetariánske opekané rezance za 80 centov (v Bratislave boli donedávna za jedno euro a teraz už pýtajú aj poldruha eura) a v papiernictve o tri poschodia nižšie som si kúpil podložku na písanie s klipom, na ktorej som si na stanici i vo vlaku robil poznámky k tomuto článku.
Ešte na žilinskej železničnej stanici ma napadlo, že tiež by potrebovala modernizáciu v duchu 21. storočia, teda kombináciu železnice a obchodného, zábavného či hotelového centra. Ak by sa do riešenia pojala i neďaleká autobusová stanica, priestoru na veľkolepé riešenie by bolo habadej. Nedalo mi, aby som si nespomenul, ako prestupuje z nohy na nohu už dosť dlhú dobu avizovaná prestavba hlavnej železničnej stanice v Bratislave. Nevidím však do kuchyne žilinských radných, ani podnikateľských kruhov. Ktovie, či obe mestá neobmedzuje ten istý problém nerozhodnosti a nejednotnosti v záveroch. A možno aj nedostatok peňazí v dnešnej dobe označovanej prezývkou „krízová".
A ešte som si spomenul, ako som do Žiliny chodieval pred desaťročiami na turistiku. Vtedy bolo mesto ošumelé a zastávka v ňom stála za to len na nakúpenie nejakej poživne a potom hor sa do hôr, krásou ktorých okolie Žiliny nespochybniteľne oplýva. Neviem, prečo ma napadla Royal Mile, teda Kráľovská míľa v škótskom Edinburghu, aj keď porovnávať neporovnateľné sa v dnešných dobách bežne nosí. Azda iba ten názov, ktorý by som ja ako republikán, v žilinskom kontexte obmenil na „Občiansku míľu". Však žilinskí občania svojou hrdosťou a pripravenosťou neochvejne presadzovať svoje práva boli známi už v stredoveku. Hovorím o prechádzke od železničnej stanice, cez Národnú triedu, Hlinkovo námestie, Farské schody, Mariánske námestie, až za nový Aupark, ktorá v dnešné dni už stojí za to.
