Najprv niekoľko tajných a prísne tajných záznamov týkajúcich sa mojej osoby zo schôdzok eštebákov s prameňmi, kolegami z práce:
Prameň k objektovi ďalej uviedol, že je to dosť divný človek. Oni dvaja vychádzajú v celku dobre, no bližšie styky neudržujú, taktiež VRÁTNY neudržuje na pracovisku s nikým bližšie styky. Je to človek uzavretý a ak niekoho navštívi, tak to len po stránke pracovnej. (Záznam analyticko-informačnej skupiny zo dňa 27. apríla 1979).
Prameň na schôdzke uviedol, že sa niekoľkokrát rozprával na pracovisku s navrátilcom VRÁTNYM a vypytoval sa ho, že ako sa má, ako trávi voľný čas a pod. VRÁTNY uviedol, že je spokojný so zamestnaním, pričom podotkol, že nikdy by nechcel robiť nejakého vedúceho pracovníka, nakoľko to zaberá veľa času a potom by sa nemohol venovať turistike...(Prísne tajný záznam zo schôdzky konanej 9. januára 1980).
... Sledovaním objekta boli získané poznatky, že tento často navštevuje kostoly v Košiciach a tiež aj vedeckú knižnicu, kde číta denník PRAVDA a sleduje inzeráty. Táto jeho činnosť doposiaľ nebola objasnená...
Doterajším rozpracovaním objekta boli získané poznatky, že sa jedná o osobu vzdelanú a skúsenú, no dosť neprístupnú. Zaujímavé sa javí, že objekt prehlásil pri vyťažení, po návrate zo zahraničia, že je bez vieruvyznania a pritom navštevuje kostoly a z toho dôvodu aj v tomto smere je mu potrebné venovať pozornosť. (Plán agentúrno-operatívneho rozpracovania objekta „FILOZOF" č. 12199 zo dňa 20. februára 1980, PRÍSNE TAJNÉ)
K osobe Vrátneho prameň ďalej uviedol, že tento je svojim spôsobom veľmi divný človek, už tým, že je samotár, nemá žiadnych priateľov, ľuďom nedôveruje, každý voľný čas odchádza resp. cestuje mimo Košíc, pohybuje sa po celej republike, pestuje jogu a dokáže skromne žiť, hlavne, že je v prírode.
Prameň si u menovaného získal dôveru, ale tento doposiaľ nič viac, než musel, odpovedať na otázku, nehovoril o sebe, v podstate bežné veci. (Záznam zo schôdze kapitána ŠtB s dôverníkom konanej 3. februára 1983).
Teraz záznam z jedného rozhovoru, ako som si ho zachytil pred štvrťstoročím vo svojich poznámkach. Navštívil som dve kolegyne s kanceláriou na spoločnom poschodí, ako som občas robieval, pracovne, iba tak, pozisťovať si najnovšie podnikové klebety alebo nechať si oddýchnuť oči a myseľ od úradných spisov. Tentoraz tam sedel mladý kolega, nedávno prijatý do podniku, ktorého som dovtedy možno ani nezaregistroval. Nestihol som sa ani poriadne usadiť, keď bez akéhokoľvek úvodu spustil.
„Ste čudný človek," hovoril mi s rozhorčením v hlase a hnevom v očiach. „Keby som vedľa seba postavil tisíc ľudí, vy by ste medzi nimi nenašli páru. Ste tak čudný, až to nie je možné."
Pozeral raz na mňa, raz na svoje okolie, ako keby v ňom hľadal oporu pre svoje tvrdenie. Prísediace kolegyne sa spýtavo a zarazene dívali na mňa, na neho a ja som sa sprvoti nevedel vynájsť, či ich údiv spôsobujem ja svojim „čudáctvom" alebo rozhorčený mladý muž svojimi nezvyčajnými poznámkami.
„Veru v celom podniku sa nikto taký ako vy už nenájde. Ani v celých Košiciach. Ste jeden z milióna."
Nech bolo jeho rozhorčenie spôsobené hocičím, očividne nenachádzal slov, aby ho vyjadril. Normálne by som sa mal zdvihnúť zo stoličky a nechať ho tak, nech si hľadá spoločnosť medzi seberovnými, alebo aspoň takými, ktorí sú bližšie jeho predstavám o normálnosti. Lenže mladý muž bol z iného podnikového útvaru i z iného poschodia a ja som si pomyslel, že mám minimálne také isté právo zotrvať, ako on.
„Počujte! Máte vy vôbec priateľa v tomto podniku? Chodíte do kostola? Máte milenku? Dáte si vôbec niekedy pivo?" a ešte niekoľko osobných otázok stihol zo seba jedným dychom vychrliť a ja som sa len díval striedavo na neho a prísediace kolegyne, hľadajúc prístup k mladému nahnevanému mužovi. Už som sa azda aj mal cítiť dotknutý, ale akosi som sa nevedel nahnevať. Jeho úprimnosť mi to nedovolila a pojašenosť, z ktorej som ho v duchu obvinil, som bral ako poľahčujúcu okolnosť.
„Tak čo! Chodíte do kostola?" takmer vyštekol nástojčivo a ja som mu azda už mal odvrknúť‚ čo vás do toho', lenže navzájom urážať, aká by to bola úroveň. Naviac boli sme v spoločnosti kolegýň a na tých mi tiež záležalo.
„Nuž priateľov mám, možno aj tu, v podniku, závisí od toho, ako priateľstvo zadefinujete. Ale tu chodím predovšetkým pracovať. Okrem toho mám dosť náročný referát a nenecháva mi priestor pre rozvoj mimopracovných vzťahov v rámci podniku, ak to máte na mysli, že priateľstvo znamená. Zato na ústretovosti kolegov mi záleží, a aj ju nachádzam, i keď sa to nie vždy premieta do mojich predstáv o priateľstve."
Hovoril som zámerne pomaly, možno trochu zložito, nechávajúc dlhé odmlky medzi vetami, ba dokonca aj čiarky som zdôrazňoval tak, ako keby som v základnej škole na hodine literatúry čítal úryvok z nevydarenej poviedky slovenského spisovateľa. Videl som, že bol celý žhavý ma znosiť, poprípade mi aj do reči skočiť, len aby dostal zo seba dusené vášne. Nech ich už motivovalo čokoľvek.
„Aj do kostolov chodievam a videl som ich azda viac, než rímsky pápež," zmnožením ich počtu dávajúc najavo, že mne, s povesťou turistu a milovníka umenia, ide pri návštevách toľkých kostolov o niečo iné, než len o modlitbu, ktorú možno odriecť hocikde.
„Nuž a či mám milenku, to si myslím, že je niečo, o čom sa nevypráva. To si nechám pre seba. K tomu pivu iba toľko, že mi veľmi nechutí. Ani alkoholikom nie som. Možno v našom prostredí nezvyčajné, ale azda prípustné."
Sotva sa mu moja odpoveď pozdávala, ale to už prudko vstal a odišiel z kancelárie. Tuším to bola moja prítomnosť, čo na neho, neviem prečo, tak neznesiteľne doliehala.
„Však ťa tu vyslúchal ako nejaký žandár a ty si mu tak slušne a pokojne odpovedal. Ja by som mu len tak ľahko takéto poznámky neodpustila," povedala tá temperamentnejšia z oboch kolegýň, ale ja som len mávol rukou a krátko na to sa pobral za svojou prácou.
Zanedlho som sa dopočul, že môj zvedavý mladý súdruh kolega odišiel z podniku a našiel si prácu u akejsi firmy vykonávajúcej stavebné práce v Sovietskom zväze. Jeho otázky sa podozrivo prelínajú s tými, ktorými úkolovali eštebáci svoje pramene, aby si na mne všímali. Ešte prv než odišiel z podniku, sme sa niekoľkokrát stretli, vždy spomalil, významne sa na mňa pozrel a dôrazne pozdravil „dobrý deň pán Vrátny." Ja som mu len odzdravil, šiel ďalej a nechal ho, aby si cesty životom hľadal aj bez mojej priamej súčinnosti. Rozhovor sa udial síce ešte pred nežnou, ale v tom čase už v Sovietskom zväze zúrila perestrojka a eštebáci-profíci, ak ma náhodou na ulici v meste stretli, odvrátili hlavu, zmenili smer, zrýchlili krok a doslova mi zmizli z dohľadu. Jeho meno si už nepamätám. Nedivil by som sa, keby som ho našiel v registračných protokoloch eštebé vedeného ako dôverníka, či agenta. Z obdobia, keď sa rozhovor udial, mi eštebáci spis stihli hneď po nežnej zničiť. Možno v ňom boli aj od neho poznámky takéhoto typu: Je to človek uzavretý a ak niekoho navštívi, tak to len po stránke pracovnej. Pre mňa nebol typom človeka, s ktorým by som sa snažil utužovať vzťahy. Nech sa nehnevá.
Nedávno som si posedel so susedou.
„Chlap ako vy? Jeden zo sto. Ba čo, jeden z tisíc! Jete si svoje kašičky s mrkvičkou, chodíte v jednom svetri, kým ho nezoderiete ..." začala.
„Veď hej, ale si ho pravidelne periem."
„No, aspoň že to. A ten nemožný bicykel! To si neviete kúpiť niečo novšie? Na takom sa už dnes nik nevozí. Však už musí mať aspoň tridsať rokov!"
„Nepreháňajte suseda, iba dvadsaťosem! A keby ste vedeli, koľko radosti mi za tie roky priniesol! Neodpustil by mi, keby som ho dal do šrotu. To si skutočne nezaslúži!"
„A čo si konečne nenájdete dajakú babu. Ešte aj deti by ste stihli mať. V dnešnej dobe nevadí, že ste už penzistom. Gott bol starší ako vy, keď sa ženil, a už má ďalšie decko. Komu chcete všetky tie peniaze zanechať."
„Ja nie som Gott. Ktorá by ma, prosím vás, chcela."
„Veru hej, keď ste taký čudák!"
Chvíľu sa ošívala a dodala. „Prepáčte, nechcela som to tak povedať. Ušlo mi."
