Sledujem spory, ktoré u nás na túto tému prebiehajú a určite nie som bez výhrad, napriek tomu, čo som uviedol v prvej vete. Nepáči sa mi, keď sa naša vláda vyčleňuje rozhodnutím, že hlasovať budeme ako poslední. Keby povedala „netreba ponáhľať, vyčkáme, ako sa vykryštalizuje mienka u nás, v iných štátoch Eurozóny a u svetových ekonomických autorít", bral by som to ako znak zodpovednosti a rozvážnosti. Povedať „my budeme hlasovať ako poslední" mi pripadá ako „my nič, my muzikanti". Nebolo by dobré, keby nás tak začali brať aj ostatní partneri v Eurozóne, hlavne ak nám dávajú príležitosť byť trošku viac, ako len muzikanti.
Tipujem však, že v našom parlamente skoro prejde súhlas s našim príspevkom do eurovalu. Nemôžeme si dovoliť hlasovať proti vôli hlavných hráčov v Eurozóne. To vedia aj tí, ktorí sa dnes vehementne stavajú proti. Zdôvodnení už odznelo až-až. Lebo v terajšej diskusii u nás už nejde o to, či euroval áno alebo nie, ale skôr o to, že niekto s mimoriadne vyvinutým egom má možnosť postaviť celú Európsku komisiu do pozoru a robí mu to dobre. Ešte chvíľu nás bude držať v napätí a potom sa vymyslí taká formulácia, aby ten hlas za euroval prešiel aj u nás, bez toho, aby jeho terajší najhlasnejší verbálni odporcovia stratili tvár.
Stále neviem posúdiť správnosť, či nesprávnosť eurovalu. Ale že slovenský parlament zaň nakoniec zahlasuje, som si dosť istý. Opustený kôl v plote je o ničom, to už vedeli aj starí sedliaci. Azda náš parlament má na to, aby to pochopil.
