Kdesi v strede svojho úsilia, ak ju medzičasom nezačali obskakovať dedinskí havkovia, alebo deti, ktoré vedia doberať ešte viac, si ma zavolala, vybrala malé občerstvenie, ale to hlavne preto, aby získala môj názor na to, čo medzičasom namaľovala a mne už iné nezostávalo len skonštatovať, že sa jej podarilo vyhnúť všetkým nástrahám, ktoré som na úvod „plenéru" pripomenul, bez toho, aby zmenila krajinku na nepoznanie. Všetko, čo tam malo byť, aj bolo a nič z toho, čo na mňa ponajprv pôsobilo rušivo, sa v náčrte neobjavilo. A pritom to bola tá istá dedinka ovenčená tými istými kopcami, lesmi a stromami pod tou istou nekonečnou oblohou.
„Farby sa mi zdajú dosť nevýrazné. Tiež kde-tu by ste mohli zdôrazniť kontúry," vravím jej, lebo už som vedel, že na sýte farby a rázne ťahy štetcom si potrpela.
„Však ja obraz dokončím až doma," povedala, aby nezhodila môj argument úplne. Celkom potierať ma nechcela, lebo aj chabá pripomienka od prvého hodnotiteľa jej práce mohla mať pre ňu skrytý význam. „Kým neodídeme, budem sledovať, ako sa budú meniť farby. Príde obláčik, slnko sa posunie na oblohe, i tiene sa zmenia... Ten najkrajší moment si zapamätám a podľa neho si ukončím domácu úlohu," dodala, zase nezapierajúc v sebe niekdajšiu učiteľku.
Keď som ju doma navštívil najbližšie, už sa hotová práca sušila kdesi na skrini a po zhodnotení som vedel, že to budem asi ja, komu bude obraz krášliť bývanie. Však dohodnúť sme sa dokázali vždy. Len u toho hradného kopca, čo mi teraz visí nad počítačom, s dedinou dominovanou kostolnou vežou, bohatou zeleňou a rozkvitnutou repkou olejnatou v popredí, som ju musel trochu lámať. Nechcela sa s obrazom rozlúčiť, vraj ho robila na objednávku pre kohosi iného a mne ponúkla niekoľko ďalších vlastnoručných kópií, či variácií, z ktorých sa však v mojich očiach ani jedna nevyrovnala tomu originálu, čo som si vyhliadol ja. Ale aj tie ďalšie vydania hradu nakoniec hravo predala iným záujemcom, ktorí ich na rozdiel od mňa, nevnímali ako menej vydarené kópie, a po dvoch-troch ďalších návštevách som už odchádzal domov s dôkladne zabaleným obrazom hradu pod ramenom, teda tej verzie hradu, o ktorú som stál najviac.
V zime sa v prírode maľovať nedalo a tak pani Irenka dokončievala doma to, čo do jesene stihla von. A tu zohrali u pani Irenky ako model dobrú úlohu moje diapozitívy. Mal som ich z turistiky na tisíce a niektoré z nich sa potom stali podkladom pre zimné maľovanie v štúdiu, v bývalej detskej izbe, teda v izbe detí, ktoré svojim rozhodnutím zradiť socialistickú vlasť a zostať v cudzine, z nej urobili profesionálnu maliarku. Do dnešných dní spomínam, ako sa pani Irenka nedokázala vyrovnať s mojím fotografickým videním, keď cestu k Zelenému plesu v Tatrách namaľovala z môjho diapozitívu potom, ako ho do projektora založila naopak.
„Mne to tak vyhovuje," povedala. „Však aj v živote je niekedy všetko naopak a nie tak, ako sa to javí na prvý pohľad."
S tou poznámkou o živote naopak som mohol len súhlasiť. U toho obrazu s tatranským motívom mi vadilo, že som sever videl na juhu, ani tiene dopoludňajšieho slnka nehrali tak, ako som si ich nosil v spomienkach ja, na kompromisy som nenašiel síl a tak som sa túto prácu ani nesnažil získať, hoci jej zrkadlový odraz, teda to, čo som si pamätal z výletov, by som bral bez zaváhania. Obraz predala však veľmi rýchlo a za dobrú cenu, zrejme bez toho, aby pripomenula moje námietky zákazníkovi. Zrejme novému majiteľovi práve jej videnie vyhovovalo a detailov, ktoré vadili mne, si nebol vedomý, ba možno ho vôbec nezaujímali.
A za vrchol svojej maliarskej kariéry neváhala označiť, keď vykradli galériu vrátane jej obrazov určených na predaj.
„Už ma kradnú ako Picassa. Čoho som sa nedožila," hovorila možno ani nie s predstieraným nadšením.Udialo sa to na druhom konci republiky a malo to aj pre mňa následky. Za ukradnuté obrazy jej súd
pridelil mosadzné súsošie z vykradnutej galérie. To už sa pani Irenka vysťahovala natrvalo k dcérke do Izraela a mňa poverila, aby som si šiel plastiku vyzdvihnúť. „Koľko to váži?" opýtal som sa telefonicky správcu zbierky. „Neviem, ale sotva viac ako sedem-osem kíl," znela odpoveď. „Takže ak prídem vlakom, v plecniaku sochu azda zvládnem," vravím ja. „Hravo", ubezpečil ma správca.
Plecniak so sochou som si na stanici odvážil. Mal dvadsaťsedem kíl. Pre zlodejov bola socha asi príliš ťažká a tak ju nechali na pokoji. Ja som ju domov dostal, aj keď nie hravo, ako mi sľuboval správca. Socha mi teraz zdobí roh obývačky pod oknom. Nechválim sa ňou. Určite má aj svoju umeleckú hodnotu, hoci si netrúfam odhadnúť akú, ale okrem toho je to mosadz a tá vynáša dobre hoci len ako šrot. V dnešnej dobe sa opatrní ľudia s bohatstvom nechvália. Však azda sa mi podarí nájsť nejakú kultúrnu inštitúciu s výhľadom na dlhodobé prežitie, ktorá bude mať o plastiku záujem, aby som ju ďalej daroval tak, ako som ju dostal. Len neviem, či si nekladiem príliš prísne kritéria, keď v dnešnej dobe očakávam od nejakej kultúrnej inštitúcie dlhodobé prežitie.
Súvisiace články:
