Dostalo sa mi do ušú, že Krajské osvetové stredisko hľadá niekoho ovládajúceho jazyky. Pracovník strediska, môj známy, ktorý ma o veci informoval, sa aj ponúkol, že mi podsunie žiadosť o prijatie do zamestnania priamo na stôl riaditeľovi, aby to nešlo oficiálnou cestou. Mne takýto postup tiež dobre padol, lebo som mal prácu, ktorá mi za daných okolností vcelku vyhovovala a nerád by som bol, ak by sa moji nadriadení dozvedeli, že zakášam. To nerobí dobre ani teraz.
A tak sa dostala na stôl riaditeľa osvetového strediska moja žiadosť podporená bohatým životopisom i kópiami osvedčení o absolvovaní štátnych skúšok z angličtiny i nemčiny, lebo o jazykovo zdatného pracovníka im išlo predovšetkým. Odozva prišla vo forme telefonátu.
„Áno, radi sa s vami porozprávame..."
V určený termín som sa dostavil. Hovoril som málo. Skôr môj proťajšok, čo ma akože prijímal, bol výrečnejší. Akoby sa už rozhodol, že som jeho človek.
„Zamýšľame vás využiť v oddelení pre zahraničné vzťahy. Viete, že máme množstvo kultúrnych výmenných programov. Tak napríklad ten folklórny festival. Do septembra, keď sa koná, je síce ešte ďaleko, ale prípravné práce už treba rozbehnúť... A plat? Nuž dáme vám viac než dostávate teraz. Nie o veľa. Ale postupne vám pridáme. Azda aj do zahraničia sa dostanete, hoci nám ide predovšetkým o to, aby sa u nás hostia Košíc cítili dobre. Tu vás potrebujeme najviac. Pas máte? Nie? Aj to vám azda vybavíme. S Krajskou správou pasov a víz máme dobré kontakty. Aj vy ich budete musieť udržiavať. Aj s bezpečnosťou. To už vyplýva z funkcie. Však viete. Styk s cudzinou je u nás sledovaný."
Tak akosi sme sa dostali k bodu, keď som považoval za potrebné zasiahnuť.
„Nuž, všetko čo ste povedali, sa mi páči. Len ten styk s Krajskou správou pasov a víz a s bezpečnosťou vôbec keby zabezpečoval radšej niekto iný. Viete, ja sa tým končinám radšej vyhýbam."
To bol jediný podstatný vstup do rozhovoru z mojej strany. Jasne som videl, že som veľkú radosť svojmu rokovaciemu partnerovi neurobil. Ani pani asistentke, ktorá sedela vedľa neho. Dívali sa na mňa nedôverčivo, s rozčarovaním, azda i prekvapene a s úžasom, či aj také niečo je možné v našej znormalizovanej socialistickej vlasti, očividne nevediac si narýchlo plne uvedomiť plný dosah mojej kratučkej poznámky.
Skoro na to sme sa postavili a začali lúčiť.
„Vaše stanovisko k mojej žiadosti mi skoro oznámite. Že áno?"
Vlastne som touto zbytočnou vetou vypĺňal ticho, keď som si s oboma potriasal rukou. Zhovorčivosť a výrečnosť riaditeľa sa už viac neobnovila.
A ako som vychádzal z miestnosti a potom dole schodmi na ulicu, som si krok za krokom pomaly, ale isto, prestával predstavovať svoju budúcnosť v súvislosti s touto budovou. Predrevolučných dobách, hoci už za čias gorbačovskej perestrojky, mne očividne miesto, o ktorom sme sa bavili, patriť nemohlo. Z osvetového strediska ma nik viac neoslovil a samozrejme žiadne písomné vyrozumenie k mojej žiadosti o prijatie do zamestnania nedošlo. Nevrátili môj vyčačkaný životopis, ani kópie o štátnicových jazykových skúškach. Nemám sa čo diviť, však som sa podsúval neoficiálne. Nedivil som sa im, ani som im nič nezazlieval. Eštebáci mali svoj nos všade, nielen vo výrobe označovanej Véčkom, teda pre vojenské účely. Riaditeľ ma nemal šance využiť na zamýšľanom poste. Kazajka totality zväzovala každého. Dokonca ani eštebáci si nemohli dovoliť prižmurovať oči. Neochvejnú bdelosť a ostražitosť mali v pracovnej náplni a podľa úspechov a zlyhaní v tomto smere sa hodnotili pre účely funkčného, služobného i platového postupu.
Zato do tej istej budovy som sa dostal a veru ako zamestnanec. Lenže to už bolo krátko po nežnej revolúcii, keď sa tam nasťahovala švajčiarska nadácia, pre ktorú som trochu vyše roka pracoval. Švajčiarov nezaujímalo, či udržujem dobré vzťahy s bezpečnosťou. Vot kakoj chaos nám tu zavádzali!
Súvisiaci článok:
http://vratny.blog.sme.sk/c/312391/Nepriatelska-osoba-43-Hladanie-zamestnania-zas.html
