Pozrel som sa na kolegu živnostníka naproti a poloprázdnu piváreň okolo. Nik nefajčil, iba ohromné predstavy sa vznášali v ovzduší.
„Keď dostanem slinu, tak mi to ide jedna radosť, prsty na klávesnici neviem zastaviť. Len to sa mi stáva zriedkakedy. Nedokážem sa rozbehnúť. Som spokojný so svojou živnosťou, je pestrá, zaujímavá, a aj si zarobím na to, čo potrebujem, ale zaviesť si novú, takú dopisovateľskú dimenziu do života, to by ma veru bavilo!"
Kolega sa na mňa díval a v očiach som videl zasnené šibalstvo, ktorým mal vo zvyku rozvrátiť akýkoľvek argument, ktorý sa mu predostrel. Nič iné som nečakal ani tentoraz. Len som pokračoval, však uvidíme, s čím vyjde.
„Pripadám si, ako keby som žil na krásnej lesnej lúke zaliatej slnkom. Spústa kvetín, vôní, motýľov, vtákov, kríkov, stromov, kedy-tedy srnka, zajac, a tam kdesi v strede zurkotajúci potôčik, so záružlím, pstruhmi, vážkami, oparom ... A ja sa ti pohybujem väčšinou na jednej strane lúky. Nie že by nebola krásna, len na tej druhej je predsa len čosi naviac."
Kolega prikyvoval. Dojem porozumenia, ktorý chcel takto vyvolať, bol určite fingovaný. Na to som ho dostatočne poznal. Pokračoval som.
„Ako keby som tu mal javor, ktorý je obzvlášť na jeseň prekrásny, so všetkými tými hýrivými farbami. Ale na druhej strane je zase košatá lipa a ja by som sa ta tiež rád dostať. Hlavne v neskorú jar, keď je zakvitnutá a duní usilovnými včielkami.... Občas som tam už bol, to vtedy, keď sa mi niečo podarilo napísať a dokonca aj zverejniť, ale potom som sa vrátil na svoju zvyčajnú stranu a dlho nie a nie prekročiť potok."
„Zaujímavé prirovnanie", vraví skôr pre seba a ja pokračujem.
„A ja by som tak veľmi chcel chodiť na oboch stranách, kedy si len zmyslím. Lebo tú moju terajšiu živnosť, teda túto časť lúky, nechcem navždy opustiť. Však je pekná a dáva mi živobytie. Len keby som ti mohol ľahko, bez bariér, tých vo mne, prechádzať aj na druhú, dopisovateľskú stranu!"
Kolega odpil z pohára a zostal v krátkom zamyslení, akoby naberal dych a usporiadúval si myšlienky. Vážnosť chvíle si to zasluhovala.
„Mám návrh, čo s tvojou horskou lúčkou...." začal. „Predovšetkým ten potok tam nemá čo hľadať. Treba ho zregulovať a zakryť betónovými platňami. Tadiaľ pôjde diaľnica! Prechádzať z jednej strany na druhú chceme všetci, nielen ty. Aspoň stopäťdesiatkou... V tvojom popise mi chýba pach benzínu. Dúfam, že si si predstavoval dosť veľkú lúku na to, aby sa tam zmestila aj pumpa s motorestom. Keď nie, nevadí. Vyrúbeme kus lesa a splanírujeme ho.... Potrebujeme predsa hospodársky rast, priateľu. Skackaním cez potok to nikam nedotiahneme! Tá lipa a javor tam tiež nepatria. Pôjdu preč. Uvoľnia miesto pre administratívne budovy a parkoviská. Najlepšie daňový úrad, alebo hoci aj kasíno so striptíz barom. Však je to jedno. A ak sa nám z lúky ešte niečo zvýši, zasadíme tam nejakú priemyselnú plodinu. Repku olejku, chmeľ, alebo trávu. Vieš akú. Podľa toho, čo bude práve najviac vynášať.... A zvyšuje hádépé.... Len nech nikoho nenapadne vyhlásiť na tvojej lúčke prírodnú rezerváciu a božechráň národný park ..."
Kolega, očividne spokojný so svojou reakciou, dopil pivo, ja minerálku. Zaplatili sme. Čašník čosi nevrlo zamrmlal. Asi to, že na dĺžku posedávania sme mu urobili príliš malý obrat.
Vykročili sme do hlučných ulíc mesta. Bolo neskoré popoludnie. Slnko nám svietilo do tváre.
