Očakával som od nich, že budú vyvádzať nezbedu, ako sa na mládežníkov ich veku a školskej kategórie patrí a na moje prekvapenie veľmi pozorne počúvali, ako keby sa vyžívali ani nie tak v tom, čo som hovoril, ale hlavne v tom, že to bolo v jazyku, ktorý pre nich predsa nebol materský. A počas celých tých dvoch hodín, čo sme chodili po meste a jeho pamätihodnostiach, som iba raz postrehol, ako jeden mládenček prišiel za svojou učiteľkou s tichou, pre mňa sotva počuteľnou otázkou:
„Pani učitelko, co je to cintorín?"
„No přece hřbitov, Honzíku," znela odpoveď.
Čo sa ja pamätám, jednou z výčitiek, ktoré mali Slováci voči Čechom v spoločnom štáte bolo, že sa Česi neveľmi zaujímali o slovenčinu a slovenské pomery. Nebudem rozoberať či je to pravda a v akom rozsahu, to prenechám historikom. Demokracia a občianska spoločnosť, o ktorú sa snažíme v súčasnosti, dáva právo každému občanovi vyberať si, čo a od koho bude počúvať a v akom jazyku. Jedno je však isté, že čím lepšie počúvame a z čím viac jazykov sme schopní a ochotní sa poučiť, tým viac sa obohacujeme. Koniec koncov je veľkou výhodou Slovákov, že bez väčších problémov sú schopní čerpať informácie z inojazyčných zdrojov, hlavne českých, ale napríklad i od ostatných slovanských národov. A keď ponúkneme niečo, čo stojí za to si vypočuť, nepochybujem, že aj Česi nás budú počúvať. Česko stále patrí medzi našich najdôležitejších obchodných partnerov. Asi im máme čo ponúknuť. A samozrejme sú tu aj naše hory, ktoré mali Česi odjakživa radi a mnohí z nich majú naše turistické chodníčky prejdené lepšie, než miestni obyvatelia. Vďaka im za každú korunku, ktorú u nás minú a za každý nápad, s ktorým sú ochotní sa s nami podeliť.
Tohto roku som už stihol vidieť dve divadelné hry s česko-slovenským obsadením: Klimáčkov Komunizmus s Cibulkovou v jednej z hlavných rolí a Harwoodovho Garderobiéra s Bolekom Polívkom. Obaja českí herci hovorili česky, občas zabehli do slovenčiny a celkove hodnotím obidve hry ako veľmi vydarené. Česko-slovenská zmes na javisku mi vôbec nevadila, hodnotím ju skôr ako obohatenie a ten pocit súnáležitosti, ktorý dotvárala, posilňuje. Keď som vychádzal z petržalskej Arény, na parkovisku čakal autobus na návštevníkov z Břeclavi, ktorí si k nám prišli pozrieť našské poňatie Komunizmu. A ešte si pamätám, ako som pred nedávnom, v tom istom divadle pred predstavením Dr. Gustáva Husáka, väzňa prezidentov - prezidenta väzňov, počul za sebou české hlasy celej triedy gymnazistov z druhej časti bývalej spoločnej federácie.
„Som rád, že vás tu vidím," vravím im, „len mi povedzte, čo vás to napadlo sem prísť. Od niekoho vo vašom veku by som v sobotu očakával, že radšej pôjde na domácu diskotéku."
„My jsme Husáka už nezažili a tak jsme zvědaví jak vy tady jeho dobu prezentujete."
Mali sme tu niekoľko desaťročí spoločného centralistického či pragocentrického štátu a azda občas aj morálne právo pripomínať sa Prahe do pozornosti. To mali všetci občania spoločného štátu. Teraz už Slovensko nemá právo diktovať Prahe ani Česku, či nás má počúvať alebo nie. Ale ak im ponúkneme niečo, čo stojí za vypočutie, stále nájdeme na druhej strane rieky Moravy vďačných poslucháčov. Aj v slovenčine.
