Potom, ako Východné Slovensko spolu s jej rodným mestečkom zabralo horthyovské Maďarsko, 11 ročná
Irenka pokračovala v štátnej základnej škole v maďarskom jazyku, kam židovské deti mali prístup. Katolícke a protestantské školy zostali ako predtým, avšak štátne školy prijímali deti naďalej bez rozdielu vieruvyznania.
Ako 15 ročná (1942) si u rodičov, ktorým medzičasom na základe protižidovských zákonov zhabali rodinný majetok a tým aj možnosť obživy, vyprosila povolenie odísť do Budapešti, aby mohla študovať na Škole priemyselného návrhárstva. Nakoniec aj odišla s plným vedomím, že nemôže očakávať nijakú podporu, okrem kilového balíka jedla každý týždeň, ktorý jej potom striedavo zasielali raz rodičia, raz starí rodičia.
Vo vojnovom Maďarsku platili pre Židov prísne obmedzenia na prijímanie do škôl, hovorilo sa im numerus clausus, a tak mohla byť len mimoriadnou či externou študentkou a popritom si kedy-tedy zarobiť na živobytie. Pracovala v továrni, balila tovar, a popri práci chodievala na hodiny maľovania. Budapešť bolo veľké mesto a umožňovalo značnú anonymitu. Okrem toho maďarský nacisti sa skôr sústreďovali na „riešenie" židovskej otázky na vidieku a kým prišla na rad Budapešť, vojna sa končila. Dovtedy sa však podmienky zhoršovali postupne novými a novými protižidovskými zákonmi a v roku 1944 sa už nebolo kam uchýliť. Ani domov sa vrátiť nemohla, lebo cestovať so žltou hviezdou sa nesmelo.
Irenke nakoniec zachránila život Budapešť, jej rodinu však hrozná metla neminula. Iba o sestre sa dozvedela, že umrela v koncentráku na šarlach.
„S takými sa tam nehrali, tí odišli prednostne. Bola veľmi nadaná, hlavne v matematike. Nejakí známi prežili, od tých som počula, že keď sestru brali do transportu, ukryla si do topánok maturitné vysvedčenie. Ako by jej tam pomohlo. O ostatných členoch rodiny som sa nič nedozvedela, len že boli odtransportovaní niekedy v máji, či júni 1944."
Ale aj na Budapešť mala kruté spomienky. Bývala na viacerých miestach v podnájme, až vyšiel zákon o treste smrti pre tých, ktorí prechovávali Židov a tak posledné tri mesiace strávila v podkroví skladu. V očakávaní konca vojny sa ich tam ukrývalo veľa, mali byť pod ochranou Švajčiarskeho veľvyslanectva v rámci akejsi dohody nacistov so Švajčiarskom, ale ani to nepomáhalo. Stalo sa že prišli žandári, poľní žandári, ako ich označila, ktorí mali v čapici kohútie perá a nazývali ich podľa toho „kakaši", od kohúta-kakaša v maďarčine. Začali ich vyvádzať postupne na dvor, kde ich strieľali, v tom však vtrhli do skladu regulárni žandári, také pomenovanie dostali od pani Irenky, tí kakašov vyhnali a zase bol chvíľu kľud. Udalosti, ktoré ťažko zapisovať z počutého, nieto ešte rozprávať z prežitého.
„Keď sa obrana mesta proti prenikajúcej sovietskej armáde skončila, nastalo chvíľu bezprávie a ľudia vo veľkom chodili po uliciach rabovať. Prvým terčom sa stali hlavne obchody s potravinami, lebo však bol hlad, ale aj iné obchody s rôznym užitočným tovarom si to odniesli: šaty, topánky, domáce potreby, to všetko nachádzalo svojich zúfalých, vypočítavých či dezorientovaných záujemcov. Však ešte aj zdochnuté zmrznuté kone, čo ležali na uliciach, si nakoniec rozporciovali hladujúci."
Aj pani Irenka, vtedy ešte slečna, si povedala, azda z eufórie nad koncom vojny a strachu, ktorý počas jej trvania dennodenne prežívala, že aj ona má právo na nejakú korisť pre seba.
„Chodila som po uliciach, všade vyrabované obchody, len mne išlo hlavne o nejaké knihy, podľa možnosti s umeleckou tematikou."
Ešte aj v tom však mala zábrany, aby šla priamo do obchodu a niečo si zobrala.
„Dúfala som, že na záver rabovačiek nájdem knihy porozhadzované po uliciach, z tých som si chcela niečo vybrať."
Aké však bolo jej prekvapenie, keď zistila, že do kníhkupectiev sa nikto nevlámal. Zostali zadebnené tak, ako ich majitelia nechali pred začiatkom ostreľovania Budapešti. A sama sa do nich vlámať nechcela, to jej morálka nedovoľovala.
„Chvíľu som sa po vojne potulovala so stratencami, mladými Židmi, podobnými ako ja, nadchnutými myšlienkou, že si už konečne musíme založiť vlastný štát, aby sme sa lepšie dokázali brániť. Až do Rumunska som sa s takouto skupinou dostala hľadajúc miesto na lodi smerujúcej do Palestíny. Nedočkali sme sa. Z Rumunska nás vypovedali a tak sme sa museli vrátiť. Per pedes ta a späť zase len pešo, hoci s občasným odvezením na kolesách rôznych vozidiel, čokoľvek prišlo do cesty. A potom už rodné mestečko na Východnom Slovensku. Ale ani tam ma nečakalo srdečné zvítanie. Prišla som medzi ľuďmi, ktorí sa niekoľko rokov predtým len prizerali, ba možno aj kolaborovali..."
Tam sa vydala, prišli deti, začala učiť a zároveň si ukončovať školu a zvyšok už odznel na úvod tohto rozprávania.
S pani Irenkou si usilovne píšeme, trochu aj moderne, internetom, ale hlavne pekne klasicky, dopismi, ktoré sme si navykli, azda z môjho podnetu, ozdobiť zbierkou pekných známok, do hodnoty poštovného, aj keď z mojej strany, odkedy máme euro, musím poľaviť, lebo už nemáme také pekné známky, ako v časoch, keď sa ich hodnota uvádzala v korunách. Zato vždy do listu pribalím aj nejaký ten letáčik, hlavne na kultúrne témy, o výstavách, galériách, lístky z divadelných predstavení, ktoré sa mi podarilo v poslednom čase zvládnuť a potom ešte bločky z bežných nákupov v obchodoch, či len z malého posedenia, nech vidí aj do života nášho každodenného.
„Zaradili ma do kategórie občanov, ktorí prežili holocaust. Izraelská vláda sa o nás stará, však je nás zo dňa na deň menej a menej. Máme výnimky v zdravotníckej službe, peniaze za lieky nám vracajú, elektrina, telefonické a iné služby sú tiež lacnejšie. Pravda je, že naša generácia vybudovala jeden slušný prosperujúci štát. Len keby ľudia vymysleli ešte takú metlu, čo by vymietla z hlavy všetky kruté spomienky, čo ma do dnešných dní kvária. Aj zlobu, lebo tej je stále na svete veľmi veľa."
Nemyslím, že by som sa s pani Irenkou ešte niekedy vybral ako kedysi, maľovať dedinky na Východnom Slovensku, ktoré jej prirástli k srdiečku najviac. Sú veci, ktoré treba jednoducho prijať a vyrovnať sa s nimi. Za jej dobrotu, mierumilovnosť a usilovnosť ju ale určite čaká nebíčko, do ktorého azda pomôže aj mne. Ona to dokáže! Veď som vlastnými očami videl, ako proti všetkým zákonom prírody zastavila oblaky a dala im odtieň, ktorý sa jej páčil, ako sa hory k sebe priblížili, keď ich vrtochy geológie posunuli na jej vkus príliš od seba, ako opustená ošarpaná chalúpka zrazu zútulnela a naplnila sa sálavým teplom domova, ako na šibnutie štetcom zmizol stĺp, ktorí elektrikári zabudli tam, kde ho nechcela, aj stromy sa objavili kde predtým nerástli a plot zo škaredého hrdzavého plechu z ničoho nič priateľsky zdrevenel.
Teší ma predstava, ako chodím s milou pani Irenkou po nebeskom plenéri.
(Ešte komentár dcéry pani Irenky k mojej poslednej vete:
„Neponáhľajte sa do nebeského plenéru. Jesto kde sa potulovať aj u nás, v Izraeli. Tu Irenka prenáša balvany v púšti a sadí stromy v Negeve, a hlavne udivuje svojou vitalitou všetkých čo ju poznajú.")
Súvisiace články:
http://vratny.blog.sme.sk/c/245140/Mila-pani-Irenka-1.html
