Lístok som nemal. Pravdepodobnosť bola vysoká, že niekto bude vracať lístok zakúpený niekoľko mesiacov vopred v očakávaní pekného predstavenia, len pokladňa bola zavretá a všade plno detí. Nejaký organizačný stolík sa vo vestibule našiel, a šiel som rovno k nemu. Vyrozumel som, že podujatie je uzavreté. Zopakoval som svoju požiadavku, či ani jeden lístok by sa nenašiel. Prišiel mladý muž, asi hlavný organizátor služieb ponúkaných od stola, zvedavo si ma obzrel, ako som mu zopakoval požiadavku o jeden lístok. Zase som sa matne dozvedel, že sa jedná o uzavreté podujatie.
„Where are you from?“ zareagoval nie veľmi plynulou angličtinou na moju kuchynskú maďarčinu.
„Zo Slovenska,“ odvetil som. „Je toto predstavenie pre general public?“ opýtal som sa protiotázku.
„Nie. Pre Fond pomoci deťom...“ ukázal mi na plagát v tom zmysle.
Takže uzavretá spoločnosť, hoci okrem detí som videl aj ľudí svojho veku a potom veľa takých, čo boli hodne starší, ako deti. Zrejme školy s učiteľmi.
Ukázalo sa, že stojí zato, byť trochu asertívny. Lístok sa našiel a ja som sa dostal dovnútra, na kraj posledného, dvadsiateho, radu prízemia. Ako som sa díval pred seba, videl som strapaté i učesané hlavy, čo ledva prečnievali operadlá kresiel, ale aj vyvýšené hlavy, ako na truc práve pred mnou, takže nebol som jediný v hľadisku, čo nepatril do kategórie detí. Na prízemí bolo aj niekoľko voľných miest a nemusel som si vyčítať, že by som niekomu zaberal miesto. Uvoľnilo sa niekoho neprítomnosťou, alebo zo železnej rezervy.
Poobzeral som si divadlo. Veľmi elegantné v štýle najznámejších divadiel Európy spred pol druha storočia. K tomu zodpovedal aj Čajkovského Luskáčik vo veľmi výpravnom, tanečne i hudobne elegantne zvládnutom vydaní. Zlatú nedeľu som sa rozhodol v tom momente tráviť na najlepšom mieste.
Cez prestávku som si divadlo obehal. Šiel popri mne muž, čo ma vpúšťal.
„Nagyon széppen köszönöm,“ dostal som zo seba, ale prídavok, že sa mi postaral o dvadsaťštyri karátovú Zlatú nedeľu som už nestihol vysloviť. Nezastal. Zrejme obchádzal priestory divadla, aby dohliadol, že všetko je v poriadku. Bolo, pokiaľ môžem posúdiť.
Popozeral som si interiéry divadla. Veľkolepé schodisko, rôzne zákutia a miestnosti pre komornejšie stretnutia. V jednej z nich kopec ľudí a ja som sa pridal. Hlavne keď všetci boli vekovo vyššej než detskej kategórie. Jediné priestory divadla, kde boli takmer výlučne dospeláci. Inde dominovali deti.
Každý si tam ležérne postával, pojedával, popíjal a v strede sa utvoril krúžok ľudí okolo muža pripomínajúceho maďarského premiéra Viktora Orbána, ktorým sa aj ukázal byť. Zopárkrát som okolo neho prešiel, aby som sa vo svojom poznatku ubezpečil. Znovu ma stretol mladý muž, čo mi dal lístok na predstavenie.
„This room is not for you, please,“ teda akože tieto priestory sú vyhradené pre kohosi iného, a ja som sa vybral von. Ešte u ďalšieho muža s páskou zamestnanca divadla som si overil, či môj postreh o prítomnosti pána Viktora Orbána bol správny. Potvrdil. Uvedomil som si, že maďarský premiér, o ktorom neviem takmer nič, mi pripadal v prostredí peštianskej štátnej opery na vianočnej baletnej rozprávke, sympatický. Veľké to uznanie od živnostníka, čo sa zaťažený svojím stavom, z princípu díva na politikov s nedôverou.
Po predstavení som pobehal po uliciach. Veľa času som nemal, lebo o tretej mi začínala Čardášová princezná. Potreboval som sa pripomenúť pokladníčke Operetného divadla. Nemyslím, že by si ma pamätala odkedy mi predala vrátený lístok na Grófku Maricu, ale časom si na mňa zvykne. Medzi milovníkmi divadla sa rýchlo vytvára neviditeľné puto.
„Príďte o tretej. Teraz nemám pre vás nič,“ vravela o pol druhej. „Možno niečo sa vráti.“
Prechádzka pri rozostavených búdkach vianočných trhov ponúkajúcich všetko možné, v podstate ako u nás.
Lístok sa našiel. Pokladníčka, vybavujúca akúsi rozhovorenú dievčinu, po mne mrkla. Bral som to ako znak, že lístok má.
Vedľa postávali dve ženy s obálkou v ruke.
„Máte voľný lístok?“ opýtal som ich, prv než som si všimol mrknutie pokladníčky.
„Máme dva,“ odvetili a prišli ku mne v nádeji, že zoberiem oba.
„Ja potrebujem jeden,“ a oni sa stiahli. Zrejme dúfajúc, že sa zbavia oboch jednou ranou.
Rozhovorená dievčina stále hovorila, pokladníčka jej zdvorilo prikyvovala a ja som sa nenáhlil, lebo nebolo ešte ani trištvrte na tri. Ženy, čo ponúkali dva lístky, boli ochotné aj zľaviť a predať mi jeden, ale to už som postrehol mrknutie pokladníčky. Ženy s dvoma voľnými lístkami už možno nikdy neuvidím, a ak aj, nespoznáme sa. Pokladníčku budem potrebovať aj v budúcnosti. Ona nech si ma zapamätá predovšetkým.
Čardášovú princeznú som videl veľakrát, v budapeštianskom vydaní, ako maďarská srdcovka, bola zase exkluzívna. Nad hlavami hercov bežali titulky v nemčine, ktoré som ani veľmi nepotreboval. Po toľkých vzhliadnutiach načo. Čardášovej princeznej ide o spev, hudbu, dynamiku pohybu na javisku a vtipy, ktoré som v nemeckom preklade občas nechápal ako vtipné. Spomienky z minulých inscenácií a chabá maďarčina mi pomohli viac.
Vedľa mňa na poschodí sedela skupina Slovákov živo sa zhovárajúcich medzi sebou, možno sedem-osem mužov a žien.
„Poviete mi odkiaľ ste?“ opýtal som sa ženy vedľa mňa.
„Z Bratislavy. Chodievame na vianočné trhy do Budapešti a prehliadku trhov kombinujeme s divadelným predstavením.“
„Lístky ste si museli zakúpiť hodne dopredu, keď ste spolu v takejto skupine.“
„Možno aj tri mesiace dopredu,“ odvetila.
„Ja asi sedím na mieste niekoho, čo tu mal byť s vami, že?“ a ešte som ukázal palcom na dve voľné miesta vedľa mňa z druhej strany.
Prikývla.
Po divadle ešte chvíľa na Námestí hrdinov, veľkoryso poňatom pamätníku Milénia, súčasti Svetového dedičstva UNESCO, pohľad na korčuliarov na jazere pred Mestským parkom.
Pred odchodom na vlak som si ešte vyhodnotil peštiansku Zlatú nedeľu. Bola rýdzejšia než rýdza. Tridsaťštyri karátová.
