To dievčenstvo v nej však zvýrazňovalo bezstarostné nesenie štíhleho tela, ladne kráčajúceho stále akoby v rytme rezkej polky, ale aj pri sedení vždy pripravená roztvoriť náruč, lusknúť prstami a zvlniť hornú polovicu tela v swingovom tempe alebo v rytme diskotékovej hudby. Neustály úsmev na tvári, na ktorej okrem úst roztiahnutých takmer k ušiam až za dve tretiny vážneho výrazu, žiarili oči tmavé, azda ešte aj v spánku vnútorne iskrivé a šibalské, a mihala sa každá peha, či chĺpok pod rovnako sa smejúcim rovným mierne ostrým nosom, na aký sme si zvykli u ľudí považovaných za prísnych a vážnych. Všetko sa proste na nej smialo a šaty dievčenského strihu tento dojem iba umocňovali.
'Nie je to možné,' poviete si v duchu, aby moment takéhoto uvoľnenia bol trvalý a nepochybujete o tom, že sa kyvadlo nálady mihne späť, lebo však ďalej v smere pohody sa už azda ani posunúť nemôže, a nahradí ju otravná babská ufrflanosť. Nič také sa však nestane a dobrá nálada trvá a trvá, po niekoľkých dňoch častých stretnutí ju začnete vnímať ako normál a dobrá nálada v jej prítomnosti zostane.
„Ja som veru mala radostnú materskú," pristihnete ju hovoriť kolegyni v čase krátkej prestávky a už si ani neviete prestaviť, že by tie chvíle, keď žena najplnšie realizuje svoju ženskosť, mohli byť aj inakšie než radostné.
„Mlieka som mala neúrekom a kojila som nielen svoju dcéru, ale deti všetkých žien pôrodnice, ktoré sa museli spoliehať na detskú výživu. To vy chlapi neporozumiete, čo to žene dá kojiť dieťa. Mlieko sa musí dostať von, lebo to potom strašne bolí a vytlačiť si ho rukami je tiež bolestivé. Dieťa svojimi ústočkami to dokáže najlepšie. Ja som svoju dcéru kojila trinásť mesiacov a prestala som až keď som sa začala báť jej zúbkov. Ale dcéra ma nikdy nevystačila vysať sama a ja som bŕŕŕŕ, zháňala hocijaké dieťa ochotné zapracovať na mojich prsníkoch."
To ‚bŕŕŕŕ' sprevádzali doširoka roztiahnuté ramená pripravené pritúliť kohokoľvek vyskytujúceho sa nablízku a ten swingový pohyb v pleciach, v hlave, v bokoch rozširujúci sa až k špičkám nôh zložených na stoličke .
„Volali ma dojka a ja som nevedela pochopiť ženy, ktoré nechceli kojiť z obáv, že im to zničí prsia. No pozrite na mňa."
Znova roztiahnuté ramená a vyzývavo vysunuté útle zahrotené prsia.
„Čo sa tieto nakojili! A vôbec to na nich nevidieť. Sú také, aké som ich mala prv, než som sa vydala. Nikdy som ich nemala veľké, ale na mlieko boli výdatnejšie, než balóny hocijakej sexbomby a pritom po pôrode mi nezačali vôbec opadávať. Vôbec sa za ne nehanbím. Ani za svoje reči. Je to prirodzené."
Ten neustály úsmev a téma rozhovoru, ktorá nemohla nezdvihnúť kútiky úst poslucháčov.
„Nie, nesplnili sa mi moje detské sny" povie, keď sa ktosi ozve, že dosiahla v živote svoje šťastie.
„Chcela som byť letuškou a predstavte si, že som k tomu mala aj veľmi blízko. Viete po známostiach ide všetko."
Hlavou zase rytmicky pokyvovala, aby zdôraznila vážnosť svojich slov. Veriť sa jej dalo aj bez toho, ale tým rytmom neupevňovala vzťah k poslucháčom, či skôr svoje vnútorné založenie.
„No, ale čo! Budem robiť čašníčku v lietadle? To už radšej samostatnú referentku na pevnej zemi. Takto mám viac zo života. Vedúcou nechcem byť, ani po schôdzkach a poradách sa mi nevidí vysedávať. Radšej si len urobiť svoje a mať po pracovnom čase na ten deň definitívny fajront. Nie?"
Pridala to ‚nie' ale s takým dôrazným otáznikom v hlase, že nikoho by nenapadlo oponovať. Bol to jej názor a načo mu protirečiť. Každý nech si myslí svoje a žije po svojom. Každý je dobrý, kto si žije podľa svojich predstáv a pritom nie je na oštaru iným.
