Zoberú, aj keď vidím, že za akože vďačným sileným úsmevom sa skrývajú rozpaky, občas aj znechutenie. Odchádzam s nepríjemným pocitom, že veľa z mojej ústretovosti skončí v odpadkoch. A ja mám pod stromom spústu kôstok, ktoré sa tam zbierajú zo zhnitých marhúľ už niekoľko rokov.
Marhule sú totižto hlúpe. Darmo im vykladám:
„Nepadajte naraz. Iba tak desať, možno pätnásť denne, a snažte sa takýmto tempom vydržať aspoň do novembra.“
Myslíte, že počúvnu? Figu borovú. Padajú si po svojom. Strom je menej liknavý než ja, keď nechce nadbytočnú hmotnosť držať na sebe, a snaží ju striasť zo seba čo najskôr. Ja so svojimi piatimi kilami, čo chcem zhodiť, nedokážem byť taký rázny.
A tak sa znovu obraciam na ľudí, vraj najmúdrejších zo všetkých tvorov na zemi.
„Ľudia, berte, a robte z toho lekvár, kompót a iné dobroty. Pamätajte na Bibliu. Tam sa tiež hovorí o tom, ako sa sedem rokov rodilo preveľa marhúľ a potom sedem rokov nič. Toto je posledný zo siedmych úrodných rokov. Berte, budujte zásoby, lebo dlho si iba suché prsty budete môcť lízať. Verte mi. Budete ľutovať.“
Neveria.
Je to pravda odveká, že doma ťažko, preťažko robiť proroka.
