Pri nacvičovaní prezentačných zručností som sa rozhodol odchýliť od vzoru mojich kolegov a nenechal som sa uniesť tvrdými disciplínami manažérskej vedy. Radšej som si svoju tému prezentácie zľahčil a zvolil som si pozvánku pána G na návštevu Košíc, kde som mal vtedy bydlisko.
„Do Košíc môžete, pán G, prísť vlakom alebo lietadlom", pričom som na veľký hárok papiera nakreslil smiešnu lokomotívu, či lietadlo na mieste železničnej stanice a letiska. „Potom vás zoberiem do hotela Slovan, kde sa ubytujete. Odtiaľ sa prejdeme po Hlavnej ulici, navštívime Dóm sv. Alžbety, Urbanovu vežu, divadlo,..." a ako som postupoval, kreslil som na tabuli jednotlivé miesta, ktoré som spomínal, ani na lekciu pána G o reči tela a očnom kontakte som nezabúdal, dúfajúc, že som vtipný a tešilo ma, že sa moji, vtedy ešte stále československí kolegovia usmievali. Len pán G bol celý čas vážny. Potom prišla na rad spätná väzba, moju prezentáciu hodnotili kolegovia presne v tom duchu, ako nás podávanie spätnej väzby učil pán G, len pán G ďalej mlčal, čo u neho bolo nezvyčajné. Nuž, čo sa dá robiť, odklonil som sa od scenára, keď som neprezentoval nič z manažérskych disciplín, ktoré uprednostnili moji kolegovia a možno pán G si nestihol vytvoriť kladný vzťah k našskému zmyslu pre humor. Však bol Nemec, prečo by mal.
Pracovný deň sa skončil a na mlčanlivosť pána G v momentoch, keď som očakával, že sa ozve, by som bol zabudol. Lenže po večeri si ma náš nemecký školiteľ našiel a zobral ma k mojej prezentácii, ktorá bola ešte stále zavesená na stojane.
„Musím vám niečo povedať, teraz, keď sme sami," hovoril vzrušene. „Ja som v Košiciach bol, ale to bolo na sklonku vojny. Vtedy som bol mladý fagan a Hitler, ten darebák, ničomník, potom, ako poslal na jatky celú generáciu mladých nemeckých mužov, si zmyslel, že do vojny pošle aj deti. Ja som vtedy nemal ani sedemnásť, o živote som vlastne ešte nič nevedel a musel som do jeho špinavého dobrodružstva. Na Duklu som sa dostal. Odtiaľ mám túto jazvu," ukázal na tvár a jazva mu už vtedy slzila.
A tak som sa dozvedel, že pán G skutočne bol na Dukle, bojoval v nemeckej armáde, z bojov ho vyradila guľka, nevedel čia, a potom, ako sa v poľnom lazarete vystrábil, poslali ho domov vlakom. Tak sa dostal do Košíc, ale iba na stanicu, na ktorej vlak zastal a dlhé hodiny sa nehýbal vpred, lebo veď bola vojna a cestovné poriadky ani ináč dochvíľni Nemci nedokázali ustriehnuť.
„Vedel som o Košiciach, že je to pekné mesto, aj na dóm sv. Alžbety som bol zvedavý, len pre mňa v tom momente priorita bola dostať sa čo najskôr domov. Zo stanice som sa neodvážil vzdialiť, aby mi vlak neušiel".
„Dobre, pán G, tak moje pozvanie do Košíc platí presne tak, ako som vám ho ráno prezentoval. Pôjdeme aj na Duklu a prejdeme si pomaly vašu cestu na Východnom Slovensku. U nás sa varí dobre, pivo a víno vám určite bude chutiť... u nás sa vám bude tentoraz páčiť."
Tak nejako sme skončili náš rozhovor. Lenže potom mal celý prípad koniec ako v smutnom románe. Na záver nášho školenia, keď sme mali slávnostnú večeru, sa pán G už nedostavil a po návrate domov som sa dozvedel, že na Duklu, do Košíc a na všetky ostatné miesta, ktoré v jeho živote niečo znamenali, sa môže dostať už iba duchom. A mne zostala spomienka na pána G, ktorý spolu so svojimi nemeckými kolegami, ma vyštartoval do nového života po rokoch úradníckej práce z čias reálneho socializmu.
