reklama

Rozlúčka s mamou II

Boli to posledné dni maminho života. Väčšinou ich trávila v posteli, len občas sa poprechádzala po byte a dokedy ešte vládala, si ráno odbehla na pobožnosť do blízkeho kostolíka. A keď už nevládala prejsť celú cestu sama bez toho, aby si nemusela oddýchnuť na lavičke vedľa ihriska na sídlisku, som s ňou chodil aj ja. A potom sme aj s tým prestali.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

Občas si ešte sadla k šijaciemu stroju, aby vybavila opravenými, či upravenými šatami sestry na dlhé roky vopred. A dozerala na to, ako som nakladal kyslú kapustu na zimu, lebo na tejto práci sa už aktívne podieľať nevládala. Tá kapusta po jej odchode zostala niekoľko rokov zabudnutá v pivnici, až skončila v smetiach, lenže mama patrila do generácie, ktorá ešte zažila dve svetové vojny i hospodársku krízu, kedy sa tiež hladovalo, a potom všelijaké šikany po vojne, ktorým sa z našej rodiny hlavne otec nedokázal vyhnúť, preto jej dôraz na zimné predzásobenie. Aj keď si to už doba našťastie viac nevyžadovala.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

A potom si líhala, trochu čítala, a keď jej už i čítanie robilo ťažkosti, som je predčítaval ja. Kdesi cez známych sme zohnali strojom prepisovanú publikáciu, vtedy u nás pre tlač ešte zakázanú, tuším ‚Život po smrti' mala titul, a z tej navrhla, aby som jej predčítaval. Ona si ju ešte predtým stihla trochu prelistovať a ja som jej navrhol, že by som jej radšej postupne čítal čo-to z Nového Zákona.

„Možno toto je prednejšie, aspoň si tak myslím," povedal som jej a aj keď som vôbec netrval na tom, že musím čítať práve Evanjelia, ona so mnou pohotovo súhlasila.

A tak som si posedel pri jej posteli a keď ju už diskusia unavovala, som siahol na Nový Zákon a pomaly, pozorne som z neho čítal. Alebo som sa presunul k stolu, aby som si trošku porobil na svojej prednáške o Iráne, o ktorej som myslel, že bude moja najlepšia, akú som zo svojej ázijskej série diapozitívov urobil. Aj mame som o nej hovorieval, aj sme sa dohodli, že keď ju dokončím, jej ju premietnem na stenu tak, aby sa na ňu mohla dívať z postele.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Samozrejme, že premietnem," prisľúbil som a hoci som prednášku snažil čo najskôr ukončiť, už k jej premietaniu za maminej prítomnosti nedošlo.

A pokračoval som v rozhovoroch s ňou, v čítaní z Nového Zákona, v mĺčkom posedávaní pri jej posteli, a keď som mal dojem, že už bola unavená a chcela si oddýchnuť, som odbehol k stolu, aby som znovu popracoval na prednáške. Vtedy som mal obdobie, keď som celé dni zostával doma, lebo som bol práve medzi dvoma zamestnaniami, moja nezamestnanosť bola čiastočne nanútená dobou, ale kvôli mame aj umele predlžovaná, aby niekto z rodiny bol stále pri nej. Iba poobede, keď sa sestra vrátila z práce, ma vystriedala pri maminej posteli, aby som sa mohol na chvíľu prejsť po meste, lebo aj to som potreboval. Nie na dlho, a keď som sa vrátil, som si overil, či všetko počas mojej neprítomnosti prebiehalo v poriadku, a keď som sa v tom ubezpečil, veď ináč ani nemohlo, som v mojom cykle opatery pokračoval.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Dokedy to ešte bude trvať?" si raz mama povzdychla, to bol azda jediný raz, čo som ju počul počas jej choroby povzdychnúť a ja som nevedel, čo jej mám odpovedať. Nie na mne bolo rozhodovať v týchto veciach.

„Neviem, mama, to nikto nevieme. Ale nech už to trvá akokoľvek dlho, ja pri tebe vydržím."

Páčila sa jej moja odpoveď a videl som, ako sa rýchlo na mňa pozrela s vďakou v očiach. Aj hlavou rýchlo mykla, aby mi dala pusu na ústa, čo nikdy nerobievala, ani keď som bol celkom malý sa so mnou tak nemaznala a ešte aj po rokoch si pamätám, ako otcovi i sestrám vyčítala, keď ma občas láskavo bozkali ako maličkého na ústa. „Roznášajú sa tým bacily," zdôvodňovala svoj postoj. U nej to bolo vyjadrenie lásky, ktorou nás všetkých po celý život zahŕňala.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Hodne sme sa spolu aj rozprávali, v podstate o ničom alebo len tak sme preberali nejaké spomienky zo starých čias a mal som dojem, akoby nás tieto malé rozhovory ešte viac zbližovali. K tomu, aby sa ľudia mali radi predsa netreba veľa rečí, a už vôbec nijakých hlbokých filozofických úvah. Stačí keď si občas vymenia niekoľko slov a navzájom sa bez výhrad prijímajú. Len na otázku, kedy nastúpim do práce, som jej nikdy neodpovedal. Mal som už síce vybavený nástup do podniku, ale to som jej nechcel priznať, aby nedajbože nezačala trvať na tom, že musím nastúpiť ihneď, lebo však ona si už nejako poradí.

„To teraz nie je dôležité," povedal som jej niekoľkokrát, keď sa ma mama na to pýtala. „Ja teraz nie som dôležitý, ty si, mama, najdôležitejšia," čo bol argument, ktorým som ju uspokojoval a proti ktorému nenachádzala slov.

Zase som jej čítal z Písma svätého, potom sa chvíľočku prehrabával v knihách a mojich poznámkach o Iráne tisíc a jednej noci, ako som si pripravovanú prednášku pokrstil, znovu prezrel a zoraďoval diapozitívy, nechal som jednu sestru ju nakŕmiť, trošku obriadiť a keď prišla aj druhá sestra z práce ma vystriedať pri posteli, som sa vybral na kratučkú prechádzku po meste. Tak to s nami sa striedalo zopár týždňov, lebo mama vo svojej úzkosti, aby nebola nikdy nikomu na obtiaž, si aj odchod k svojmu Ježiškovi zariaďovala tak, aby príliš dlho netrval.

A zase sme sa spolu rozprávali o niečom, o ničom, veď na význame slov už vtedy málo záležalo, hlavne že vyjadrovali vzájomnosť, lebo ani ona, ani ja sme sa už nechystali nič spoločné riešiť, či vybavovať. Jediné na čom nám obom v tých momentoch záležalo bolo, aby sme si vyplnili čas čakania.

„Pred nedávnom, keď som sa vracala z kostola", ožila zrazu pri jednom z takýchto rozhovorov, „som sa zrazu na schodoch, tu pri našom vchode, náhle zastavila, hlavou mi čosi prešumelo a ja som si zrazu uvedomila, ako všetka ťažoba, čo ma trápievala, zo mňa unikala, od hlavy postupne a rýchlo cez špičky prstov na nohách, ako márne a zbytočné boli tie hnevy a úzkosti, ktorými som sa v živote sužovala. Aj všetkým tým ľuďom, ktorí nám kedysi ubližovali, som zrazu na všetko zabudla. Nemyslím odpustenie, lebo veď to som si ako kresťanka vyriešila už dávno. Ja som si zrazu uvedomila, že im nielen odpúšťam, ale že tým momentom na všetko zabúdam a prestávam sa tým trápiť. A zrazu som sa cítila tak uvolnene... Aj môjmu staručkému farárovi, k tomu čo som k nemu tak rada chodievala, som o tom pri spovedi povedala. On sa na mňa najprv zarazene pozrel a potom so žiarou v tvári povedal: no to ste dosiahli u Boha skutočne veľkú milosť."

A dívala sa na mňa, či jej rozumiem a ja som si uvedomil, že toto mi už chcela viackrát povedať, len nevedela, či ju pochopím a prijmem tak, ako by si to ona vymienila.

I pochopil, i prijal. Ale na žiadne slová som sa v tom moment nezmohol. A keďže to bolo azda už iba v predvečer dňa jej odchodu, som si to s ňou už viac nijako nemohol prediskutovať. Lebo v tom momente som práve tak, ako ona predtým, váhal, ako jej mám povedať, že to je práve to, čo ja považujem za vrchol snaženia a hoci som sa za roky k tomuto cieľu hodne priblížil, jej úroveň som ešte nedosiahol.

Neviem, či by mi dala slovko rady, ako k nej dorásť. Azda ani nie. Tuším, že jediné, čo by mi odpovedala na akékoľvek otázky by bolo: „Buď dobrý k ľuďom."

Na pamiatku mojej mamy, ktorá by som v tomto roku dožila 102 rokov.

Súvisiaci článok:

http://vratny.blog.sme.sk/c/252026/Rozlucka-s-mamou-I.html

Štefan Vrátny

Štefan Vrátny

Bloger 
  • Počet článkov:  288
  •  | 
  • Páči sa:  291x

V živote som vystriedal viacero bydlísk i povolaní a som teda z každého rožku trošku. Zoznam autorových rubrík:  Inde v EurópeÁziaNepriateľská osobaBritské ostrovyOsudyU nás na SlovenskuU susedovUSA, KanadaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu