a dôchodkového zabezpečenia. A veľmi správne. Rozprávka zodpovedá tomu najlepšiemu, čo sa nám z našich starých tradícií uchovalo a stojí za uchovať si to aj do budúcnosti. A hoci si nemyslím, že by politici mali hovoriť rozprávky (a oni budú, a budú, a budú), v tejto jednej som ich ochotný podporiť a čo-to aj prepáčiť.
Rozprávku sme však počuli pripomínať predovšetkým našich socialisticky orientovaných politikov. Pritom vôbec nepodporuje socialistickú predstavu štátu starajúceho sa O (rozumej „DO") občana od kolísky až po hrob. Lebo známy rozhovor medzi kráľom a cestárom by prebiehal asi takto:
„... Najjasnejší kráľ, prepáčia mi trúfalosť, chorľavie mi svokra, syn mi dorastá a ja starnem... Zabezpečia mi bezplatné školstvo, zdravotníctvo a opateru v starobe," povedal by cestár, keby bol socialistom.
„Áno samozrejme," povedal by kráľ po porade s radou múdrych. A hneď by aj dodal: „Ale z tých troch grošov nám dva dáš. Nazveme to odvody do sociálneho a zdravotného poistenia. A z toho groša, čo ti zostane, nám zaplatíš daň z príjmov. Ako dôkaz, že nám na tebe záleží, bude zanedbateľná, pre začiatok dajme tomu púhych devätnásť percent. Potom uvidíme. A na každý nákup, čo urobíš, ti ešte uvalíme daň z pridanej hodnoty. Aké duchaplné pomenovanie nás napadlo. Určite ti zvýši sebavedomie. Predsa našim poddaným, teba nevynímajúc, uznáme, že vytvárajú hodnoty. No a nezabudni si podať žiadosť a na ňu prilep kolok, povedzme desať grošový! Vidíš, aký sme my múdry a láskavý kráľ!!!"
Cestára však takéto riešenie ani len nenapadlo. A bol by zásadne proti. Dobre vedel, čo sa stane s jeho peniazmi, ak sa dostanú do rúk kráľa. Svoje tri groše sa rozhodol pevne držať v hrsti. Mal predsa pre ne dlhodobé a generáciami overené určenie.
A tak rozšírme diskusiu a tom, či pilier prvý (štátny) alebo druhý (dôchodkové správcovské spoločnosti) o pilier, na ktorý sa spoliehal náš cestár predovšetkým, teda vlastnú rodinu. Však to ani nie je rozprávka. Do dnešných dní sa uchovali u nás rodiny, ktoré sa vzorne starajú o svojich juniorov i seniorov. A nie je ich málo. Potom ešte skúsme intenzívnejšie zapojiť do týchto diskusií aj ďalšie piliere, ktoré fungovali už za čias cestára z rozprávky a mali v tomto smere bohaté tradície, ako tie, čo dnes nazývame mimovládne organizácie, napríklad kresťanské spoločenstvá, ktoré sa v tomto smere angažujú už takmer dvetisíc rokov, obce, ktoré napriek podstatne obmedzenejším rozpočtom než dnešné, na sociálne problémy svojich občanov pamätali, zamestnávatelia, lebo veď aj cechy v časoch cestára podporovali svojimi kasničkami svojich starších členov a ich rodiny... Nepochybujem, že by sa našlo množstvo ďalších námetov na riešenie, len keby hlavní aktéri diskusií na tému dôchodkov, či už vo vláde, opozícii, tlači a inde, prekonali slepotu, ktorá ich núti sústreďovať sa len na dva, do nemoty opakované piliere, boli ochotní sadnúť si k spoločnému brainstormingu na túto tému a potom ho riadne dotiahli do konca.
P.S.
Dobšinského podanie rozprávky je ovplyvnené dobou, keď si proti monarchiám a kráľom nik nemohol dovoliť ani len hlesnúť. Skutočnosť však bola iná a žoviálneho kráľa, intenzívne zaujímajúceho sa o veci poddaných, sotva poznala. Ten kráľ bol totižto pod vlastný obraz na groši opitý, pred cestárom vypadol z koča a potreboval zahovoriť trápnosť situácie. Preto ten pamätný rozhovor. Po odchode kráľa a jeho sprievodu, sa na miesto vrátila kráľova osobná stráž (rozumej dobové gorily), cestára za bezočivosť poriadne stĺkli, polomŕtveho hodili do priekopy a aj kráľom darované dukáty mu zhabali. Alebo, povedzme, znárodnili, aby to znelo krajšie voči kráľovi, ktorý si tiež predstavoval, že bude vládnuť na večné časy a nikdy inak.
