Pred rokmi, pardon, desaťročiami, som mal príležitosť putovať po Ázii len tak, s cieľom čo najviac vidieť a zažiť, s plecniakom a spacím vakom na chrbte a s trochou peňazí v cestovných šekoch pozorne ukrytých spolu s cestovnými dokladmi v brašničke na hrudi hlboko pod vetrovkou, košeľou a tričkom. Istota je istota. Lebo všade sa mi naskytal obraz natrčených rúk žobrajúcich o malý bakšiš. Spravidla som nevšímavo prešiel, lebo problém chudoby by v takej Indii moje peniažky určite nevyriešili a okrem toho každý milodar, čo ako malý, skracoval o minúty, či hodiny môj pobyt v Ázii, ktorý som si chcel predĺžiť čo najviac. Moja nevšímavosť voči žobrajúcim bola asi normálna, lebo napriek nej život na ulici pokračoval svojím tempom. Ak som však výnimočne niečo dal, ráz ulice sa okamžite zmenil. Okolo mňa sa nahrnula spústa natrčených rúk, za ktorými sa na mňa dívali oči plné napätého očakávania, ktoré by som už ani pri najlepšej vôli nemohol naplniť a vtedy sa tie isté oči naplnili hnevom, až som mal obavy o vlastnú bezpečnosť. Dať iba jednému rozdúchalo v ostatných pocit krivdy, diskriminácie a revolučnej nástojčivosti, že s takým zloduchom, akým som sa zrazu stal, treba niečo urobiť.
U nás ako keby sme sa dostali do začarovaného kruhu. Tým, že sa z pocitu potreby naplniť nejaké (neviem aké) ideály ľudskosti, začali rozdávať sociálne podpory, narušil sa pokoj ulice a tých rúk je zrazu nekonečne veľa. Marx, ako spoluautor ideológie, ktorá sa u nás desaťročia presadzovala a duch ktorej u niektorých dodnes pretrváva, týmto náladám dopomohol svojimi tvrdeniami, že kapitalistické, rozumej trhové hospodárstvo nevyhnutne vytvára armádu nezamestnaných a sociálne trhové hospodárstvo, o ktorom zase počujeme hovoriť niektorých súčasných ideológov, má preklenúť problém nezamestnanosti, ako nevyhnutnej negatívnej črty kapitalizmu/trhového hospodárstva a zároveň zachovať výhody trhu, ako doteraz neprekonaného nástroja spoločenského pokroku.
Nie je pravda, že by kapitalizmus, či trhové hospodárstvo, zákonite sprevádzala nezamestnanosť. Nedostatkov máme až-až a teda aj každá usilovná ruka, či ochotná hlava, prácu na ich riešení si nájde. Problém je v tom, že máme ľudí, ktorí, napriek úprimnej snahe, si nevedia nájsť svoje miesto v živote a tým treba nejako pomôcť. Nestačí, že sa im bude podávať bakšiš sociálnej podpory, ale treba, aby sme v spoločnom úsilí s nimi hľadali spôsob, ako zarobiť na seba i rodinu vlastnou prácou. Pričom tá spoločnosť úsilia je absolútnou nevyhnutnosťou, lebo ináč sa nič neudeje. A potom tu máme ľudí, ktorí si možno ani nechcú na seba zarobiť riadnou prácou a pre ich natrčené ruky odporúčam druhý list apoštola Pavla Solúnčanom. Situácia, ktorú tam opisuje, by sa aj dnes, po takmer dvoch tisícročiach, mohla objaviť ako úvodník na aktuálnu tému v hociktorých novinách, spolu s jednou z najzákladnejších zásad spoločenskej spravodlivosti: „Kto nechce pracovať, nech ani neje."
Ešte návrat do slovenských ulíc. Pred časom postávala na Kamennom námestí v Bratislave zafúľaná, ošumelá ženička, ktorá zopätými rukami a uboleným, až kvílivým hlasom žobrala od okoloidúcich bakšiš. Aj sa jej darilo, súdiac podľa koruniek, ktoré jej padali do šáločky pred kolenami kľačiacimi na špinavom kartóne. A potom som ju stretol v potravinárstve neďalekého obchodného domu, ako tlačila vozík plný tovaru, ktorý si ja, riadne pracujúci, nikdy nedovolím: čokolády, keksy a samozrejme alkohol. Veľa cukroviniek a ešte viac alkoholu. A miesto ubolenosti, ktorá jej pomáhala inkasovať peniažky na chodníku, som za bezstarostnosťou jej žiariacej tváre vnímal spokojnosť nad dobre vykonanou prácou.
Ako kedysi v Ázii, tak aj teraz u nás nevšímavo prechádzam po našich uliciach pri natrčených rukách. Vôbec to nepovažujem za znak neľudskosti.
Viem, že som nepovedal nič nové, ale uľavilo sa mi. Keď už som spomenul Marxa, aj on si v ktoromsi spise povzdychol: „Dixi et salvavi animam mean," čo sa prekladá ako „Prehovoril som, aby som zachránil svoju dušu." Podľa slovníka ‚dixi' použijeme vtedy, keď hovoríme len tak naoko, aby sa nepovedalo. Vopred sa ospravedlňujem znalcom klasiky, ak majú iný názor.
Ešte úryvok z druhého listu sv. Pavla Solúnčanom:
... 6Bratia, prikazujeme vám v mene nášho Pána Ježiša Krista, aby ste sa stránili každého brata, ktorý žije neporiadne, nie podľa učenia, ktoré prijal od nás. 7Veď sami viete, ako nás treba napodobňovať, lebo sme nežili medzi vami neporiadne, 8ani sme nejedli niečí chlieb zadarmo, ale vo dne v noci sme ťažko a namáhavo pracovali, aby sme nikomu z vás neboli na ťarchu. 9Nie že by sme na to nemali právo, ale chceli sme vám sa dať za vzor, aby ste nás napodobňovali. 10Veď aj keď sme boli u vás, prikazovali sme vám toto: Kto nechce pracovať, nech ani neje. 11Lebo počúvame, že medzi vami niektorí žijú neporiadne, nič nerobia, iba sa zháňajú za zbytočnosťami. 12Takýmto prikazujeme a vyzývame ich v Pánu Ježišovi Kristovi, aby pokojne pracovali, a tak jedli svoj chlieb. 13Ale vy, bratia, neochabujte v konaní dobra. 14Ak niekto neposlúchne naše slovo v liste, toho si poznačte a nestýkajte sa s ním, nech sa zahanbí. 15 No za nepriateľa ho nepovažujte, ale napomínajte ho ako brata...
