Keď sa delila monarchia, vyšlo to tak, že strýc zostal bývať na maďarskej strane hraníc, kde si medzičasom našiel manželku a založil rodinu. Boli obdobia, keď sa s otcom mohol stretávať na oboch stranách hraníc, ale obaja zažili aj obdobia, keď sa mohli rozprávať len cez hranice.
Strýc bol lesník a keď chcel dostať prácu vo svojom povolaní, si musel pomaďarčiť meno. Chodil ešte do maďarských škôl, lebo v jeho mladosti slovenských škôl na Slovensku nebolo. Tak okrem rodnej slovenčiny, sa naučil perfektne maďarsky a nemecky. Strýca si pamätám ako človeka, ktorý sa vyjadroval po slovensky veľmi nadnesene, ako keby mu záležalo dokazovať, že slovenčina sa minimálne vyrovná svojim bohatstvom ostatným jazykom, ktoré ovládal. Zato mne jeho slovenčina pripadala trochu archaicky, čo asi vyplývalo z toho, že stratil kontakt s vývojom každodennej slovenčiny v rodnom prostredí.
Ale naspäť k jeho vojnovým zážitkom.
V ruskom zajatí pochytil ruštinu, a pri prechode frontu Druhej svetovej vojny jeho dedinou, bol donútený robiť tlmočníka pri výsluchu sovietskych zajatcov Nemcami a potom nemeckých zajatcov Sovietmi. Na front Druhej svetovej vojny sa už kvôli veku nedostal, ale jej hrôzy zažil ako tlmočník bezprostredne.
O svojich zážitkoch nerád rozprával a teraz sa už nemám koho pýtať. Možno existujú archívy, ale zase by to bolo o hrôzach, ktoré sme si mali možnosť vyčítať z kníh povinného čítania.
To povinné čítanie a počúvanie o vojnových udalostiach, či ich sledovanie na obrazovkách, si denno-denne užívame z médií dodnes. Ľudstvo ako keby sa nevedelo poučiť.
Moju generáciu v 1960-tych rokoch oslovilo heslo kvetinového hnutia hipíkov ‚Make Love, Not War – Milujte sa, nebojujte‘. Ľahko sa povie, stále ťažko dosahuje.
