„Prežil som desať rokov na Sibíri za tých najťažších podmienok, ako sa len dá predstaviť. Prežil som už možno všetkých mojich tamojších spoluväzňov, aj rovesníkov, ktorí si žili v domovskom prostredí v relatívnej pohode a teraz zisťujem, že vlastne mi ani nie je smutno za rokmi tak hrozne pretrpenými. Aspoň som sa dostal ďaleko bližšie k poznaniu, čo je to život, než hocikto iný. Lebo život a hodnotu vlastného ja človek pochopí iba keď sa dostane do tých najextrémnejších situácií, keď samotný „život" a to „ja" prestáva mať pozitívnu hodnotu a človek by sa oboch týchto najzákladnejších a zároveň najťažšie znášaných a najkonfliktnejších vlastníctiev najradšej zbavil. Teraz, keď sa tridsať rokov po návrate z lágrov dívam späť, si hovorím, o čo som len bohatší, než hocikto iný, kto to peklo nespoznal. A smejem sa na sebe a na svojich zážitkoch, nech už boli akékoľvek krušné. No kto sa, prosím, môže pochváliť s takou medzinárodnou skúsenosťou, ako napríklad ja, keď som zjedol porciu kaše, hnusnej kaše, ale hladnému človeku na to nezáleží, ktorá naviac mala patriť japonskému generálovi Watanabemu. Zjedol som mu ju, lebo on už bol mŕtvy a jemu kaša život nemohla zachrániť, ale môj život možno práve ona pomohla predĺžiť. Nenahlásil som teda smrť generála Watanabeho, lebo som chcel dostať jeho porciu, aby môj žalúdok bol o trošku plnší. Udržal som jeho smrť v tajnosti aspoň počas jedného podávania jedla. Viacej to už nešlo. Och, ako som si ulahodil. Vtedy som sa naučil žrať a ten zlozvyk ma neopustil dodnes. Práve som dojedol konzervu. Chcel som ju pôvodne na niekoľkokrát, ale dodnes a riadim podľa lágrového hesla, žer dnes všetko, čo môžeš chopiť do rúk, lebo nevieš, či sa ti niečo nasledujúci deň ujde. A tak mám teraz ťažký žalúdok, plný masti a spomínam na časy, keď mazľavá kaša generála Watanabeho mi bola lahôdkou.
Veru boli časy, keď som sa stával totálne apatickým ku všetkému, čo sa dialo okolo mňa. Nič som nevnímal, život som si prestal úplne vážiť. Prestával som mať dokonca slabé chvíle, keď som bol plný zúfalstva a hrôzy nad tým, čo sa okolo mňa a so mnou deje. Lebo k tomu, aby človek mohol byť zúfalý, potrebuje síl. A ja som už bol úplne na dne. Sadol som si na koľajnice, tie koľajnice, ktoré spájajú Európu naprieč s Áziou a končia v meste Nachodka, teda tam, kde sa Sibír poddáva Tichému oceánu. Dnes si po tej trati cestujú zhýčkaní Západniari na dlhej ceste do Japonska, aby aspoň z vlaku mohli posúdiť, ako vyzerá Sibír, keď sa im do nej tak ťažko dostať. Ja som sa tam tiež ťažko dostal, ale proti svojej vôli.
A sedel som na tej koľajnici, sedel, dúfajúci, že príde vlak, ktorý ma prejde a jedným šmahom skončí moje utrpenie. Vlak neprišiel, prišla taká malá vagonetka na ručný pohon. Nevidel som ju, sedel som proti nej chrbtom a ani som ju nechcel vidieť. Len som vnímal čosi hrmotné, kdesi sa za mojim chrbtom. Nie síce až tak hrmotné, ako vlak, ktorý som pôvodne očakával, ale dosť hrmotné, ako som dúfal, aby ma to zničilo. Nič sa mi nestalo. Vagonetka tesne za mojim chrbtom zastala a ktosi ma na ňu vyložil. Nebolo mu k tomu treba veľa síl, lebo však ani teraz nie som vysoký a vtedy som nemal ani štyridsať kíl. A ako som sa prebral z apatie, namrzený som sa pozrel na svojho neželaného záchrancu a bez vďaky v hlase som na neho zrúkol, z posledných síl mojich hlasiviek, že čo ma tam nenechal. Bolo to už na pohľad silný Fritz, tak sme nadávali vtedy Nemcom, o dve hlavy vyšší ako ja, a ako som sa neskôr dozvedel, generál Weidel, veliteľ nemeckých okupačných armád v rižskej oblasti.
„Však ja som proti vám bojoval, chcel som vás všetkých pobiť a vy mi tu teraz zachraňujete život," vravím mu.
Iba mávol rukou. Tu všetky tie hlúpe nepriateľstvá končia. Všetci sme boli na tom najhlbšom ľudskom dne. Nik sa nemal čo vyvyšovať nad druhými.
Boli sme opravdivá medzinárodná spoločnosť. Nakoniec nás okrem osudu spojila ruština. Hlavne na večery si rád spomínam, lebo televízie a iné zábavky sme nemali a tak sme sa rozprávali. Mali sme medzi sebou univerzitných profesorov, od ktorých sme sa učili ruštinu a potom naspamäť aj celé state ruských klasikov. Nielen List Tatiany, s ktorým sa horko-ťažko trápia naši gymnaziálni študenti, ale celého Puškina, Turgeneva, Jesenina... Veľmi nás to obohacovalo. Mali sme tam Maďara, tiež vojak, ale nepriateľskej armády, nie ako ja, zo spojeneckého tábora. Ten sa zaťal a ruštinu sa neučil. Veľmi sa ochudobnil. Je to prekrásny jazyk, ktorým bolo napísané to najlepšie, čo svetová literatúra ponúka a znalosť tohto jazyka a jeho literatúry je to najväčšie bohatstvo, ktoré som si z lágrov doniesol. Jazyk a literatúru neslobodno miešať s politikou, ktorá sa s nami tak špinavo zahrala."
Súvisiaci článok:
http://vratny.blog.sme.sk/c/234341/Desat-rokov-na-Sibiri-2.html
