„Vy tady můžete zůstat," povedal mi profesor po promócii, len ja som nemal záujem o univerzitnú kariéru. Pobral som sa domov, ktorý však práve zabrali Maďari, bolo to tesne pred vypuknutím 2. svetovej vojny, a moji rodičia z Užhorodu museli odísť. Tak sme skončili v Košiciach. Ja som si ešte stihol nostrifikovať moje pražské štúdia v Budapešti, aby som mohol pôsobiť aj za nových podmienok, len potom sa život so mnou zahral. Ani sám nechápem, ako sa to stalo, lebo v tom čase, ako vlastne aj dnes, ľudia skôr utekali na Západ, zatiaľ čo mňa osud nasmeroval na Východ, do Ruska, kde som skončil vo formujúcej sa Československej armáde Ludvíka Svobodu. Postavou som malý, ani povahou som nemal predpoklady, aby sa zo mňa stal udatný vojak, ale právnika potrebovali aj tam a tak som postupoval s armádou, bez toho, aby som sa dostal priamo do bojov. Aj Chruščova som osobne poznal, toho, čo sa neskôr stal šéfom sovietskych komunistov, zhodil Stalina z piedestálov po celej Východnej Európe a rozbehol proces rušenia GULAGov. Bola Veľká noc, chodili sme spolu do pravoslávnych kostolov, kde on, veľký komunista a ateista, si kľakal, prežehnával sa a spieval všetky náboženské pesničky spolu s ostatnými veriacimi.
To už sme prišli na Ukrajinu a vtedy som bol odvolaný do Moskvy. Sám veľký Stalin ma prijal. To bol šok! V tom čase už jeho povesť prevýšila všetko ľudské a keď som sa k nemu dostavil a videl ho s rukou zastrčenou do kabáta uniformy, tou rukou ktorú si ešte za mladých čias zlomil a nikdy nedostal do úplného poriadku, som si uvedomil, aký je to malý človek. Ja sám som maličkatý a on bol ešte menší. Ledva som sa zabránil smiechu, keď som ho videl takého mrňavého. Ale nakoniec som sa ovládal a nenarušil dôstojnosť chvíle.
„Továrišč B., tepjer dva franta, vnutrjennyj i vnejšnij," povedal mi, teda že máme dva fronty, vnútorný a vonkajší, a ponúkol mi, aby som zostal na ukrajinskom Ministerstve spravodlivosti pomáhať pri budovaní povojnového ukrajinského súdnictva.
Neviem, kto prišiel s takou myšlienkou, že ja, príslušník Československej armády, by som mal zostať na Ukrajine pomáhať budovať povojnovú spravodlivosť. Azda ma považovali za svojho, keď som vyrastal na Podkarpatskej Rusi, o ktorej sa azda už vtedy sovietska verchuška rozhodla, že ju utrhne Československu a pripojí k mogúčemu Savjétskomu Sojúzu. Ja som sa tešil, že prídem skoro domov, do oslobodeného Československa, ale aj ponuku zostať na Ukrajine som bral ako výzvu. Však chvíľu tu vydržím, hovoril som si. Okrem toho Stalinovi sa neodvrávalo. Keď som chcel vyjsť dverami, za ktorými nestál Berija, jeho hlavný kat, musel som povedať neochvejné áno. Vtedy sme už kde-tu čosi počuli o hrozných zločinoch, ktoré napáchal mnohými obdivovaný baťko Stalin na vlastných ľuďoch v predvojnovom Sovietskom Zväze, aj keď sme tomu ešte nechceli, či nedokázali uveriť.
A tak som zostal na Ukrajine. Dva roky som to tam utiahol. Bol som účastníkom nezmyslených súdnych procesov, z ktorých sa hlava nehlava posielalo pred popravčiu čatu alebo na Sibír. Som právnikom, dovoľujem si o sebe tvrdiť, že zmysel pre spravodlivosť mám, nech mi Boh odpustí, ak si namýšľam, a celá tá vraždiaca mašinéria, ktorá sa po vojne znovu rozbehla, sa mi bridila. Dovolil som si tých úbožiakov obhajovať. „No môže takýto občan ohroziť Sovietsky Zväz? Ten Sovietsky Zväz, ktorý nedokázalo zničiť ani hitlerovské Nemecko?"
Ale nie to sa mi stalo osudné, že som obhajoval iných. Skôr to, že doba už bola taká, ohrozovala každého a rad prišiel aj na mňa.
Vravia mi teraz, že som mal pri vypočúvaní aj pri naaranžovaných procesoch mlčať. Keby som s nimi nehral ich hru, jednoducho mlčal, síce by ma odsúdili, ale nie na doživotie a skoro by ma prepustili. Lenže v tom bol veľký háčik, ktorý môže pochopiť len ten, kto situáciu prežíva. Ja neviem mlčať. Však všetci, čo ma poznáte viete, že som taký ukecaný človek až hrôza. To nie je u mňa iba starecká ukecanosť, lebo ja som bol taký aj za mlada. Ani pri výsluchoch som nevedel mlčať a musel som sa brániť. Vtedy som síce ešte trochu veril v spravodlivosť a ani ma nenapadlo pomyslieť, že nech poviem čokoľvek, bude to použité proti mne, ba že aj mlčanie zoberú moji trýznitelia ako znak viny, ale aj tak by som nedokázal len mlčať. Ja neviem mlčať, aj keď mi mlčanie môže byť skutočne len prospešné.
Nuž a vtedy bola vo mne všetka schopnosť odporovať podlomená a rozprávaním som sa akoby uvoľňoval. Vlastne akýkoľvek kúsok vlastnej vôle bol vo mne podlomený. Každému by sa to bolo stalo. Bol som zavretý dlhý čas sám v kobke bez akéhokoľvek prístupu denného svetla a kde v spánku mi neustále prekážalo rezavé svetlo elektrickej žiarovky, kŕmili ma nanajvýš pomyjami, u ktorých som nevedel, či mi majú uhasiť zžieravý hlad alebo priniesť smrť, ba hocikedy ma zavreli do malej skrinky so silnou žiarovkou tesne nad hlavou, rukami zviazanými okolo tela a hlavou neschopnou otočiť nahor, aby som na to horúce žiarivé mučidlo pľúvol a tak ho zničil. A keď som už-už cítil, že omdliem, ba možno aj zomriem, ma pustili von, vlastne ani nepustili, len otvorili dvierca, cez ktoré som sa vyšmykol, podlomil v kolenách a padol, zaliali studenou, až ľadovou vodou, a keď som sa dostatočne prebral, aby som opäť mohol vnímať, ma tam znovu vtesnali.
Mali aj svojich lekárov, podobne ako nacisti v koncentrákoch. Ich úlohou bolo sledovať, aby obeť dostala maximálnu dávku utrpenia, ktorú ešte bola schopná prežiť a tí mali ľudskú výdrž presne zistenú. U mňa sa tiež nepomýlili a boli nemilosrdne dôslední. Nedožičili mi úľavu tým, že by nechali mojich trýzniteľov prekročiť moju hranicu a nechať ma zomrieť, čo som si tak často prial. Ba nenechali im ani poľaviť v mojom trýznení, aby som azda neodišiel s menšou dávkou utrpenia, než určovali hranice mojej výdrže. Však oni sami, tí doktori i tí katovi holomci, by sa dostali na moje miesto, keby trochu vo svojom úsilí poľavili, keby ukázali čo i len kvapku milosrdenstva, či nepozornosti. Boli to doby, keď platilo heslo „radšej nechať zgegnúť tisícom nevinných, akoby mal jeden nepriateľ uniknúť." A tí, čo prežili, sa vlastne všetci stávali nepriatelia."
Súvisiace články:
http://vratny.blog.sme.sk/c/234108/Desat-rokov-na-Sibiri-1.html
http://vratny.blog.sme.sk/c/234341/Desat-rokov-na-Sibiri-2.html
http://vratny.blog.sme.sk/c/234608/Desat-rokov-na-Sibiri-3.html
