Pamätám si, ako pred nedávnom, v rozhlasovom rozhovore, pokrikoval, zdôrazňujem pokrikoval, lebo vo vzťahu k opozícii (ba či len k opozícii?) on ani ináč nevie, na predsedkyňu druhej najsilnejšej strany, aby sa hanbila, stále neviem za čo, hoci pán Fico by sa skôr mal hanbiť za svoje nedôstojné, nedžentlmenské správanie. A stále si uchovávam v poznámkach jeho medializovanú výzvu v predvolebnej kampani z pred vyše štyroch rokov, keď vo vzťahu k Dzurindovi nás všetkých podnecoval slovami „Skočme mu do krku, teraz alebo nikdy skočme mu do krku, doslova a do písmena skočme mu do krku." Spomenul som si na historicky zlovestného lídra Ficovej niekdajšej strany Klemu Gottwalda, ktorý v ešte predvojnovom československom parlamente pripomínal poslancom z pravicových strán, ako im komunisti vykrútia krky, čo potom, ako sa dostali k moci, aj skutočne, doslova a do písmena, plnili. Ako dobre, že sa doba zmenila, tieto vyhrážky už nejde len tak uvádzať do politickej, či právnej praxe a ja som si predsedu Smeru mohol vyškrtnúť zo zoznamu kandidátov o môj hlas v akýchkoľvek voľbách.
Fico dokázal, že vie priťahovať hlasy, ale doteraz sa mu ani vo voľbách, ani v prieskumoch verejnej mienky nepodarilo získať dostatočný počet hlasov na vytvorenie vlády len z členov vlastnej strany. Zároveň svojou agresívnosťou voči iným, ktorí nie sú z jeho strany a chcú si uchovať chrbticu, si znižuje potenciál pre získanie partnerov do koalície. To musí frustrovať ambicióznych členov jeho vlastnej strany, ktorí nechcú zostať len v opozícii. Tí skôr či neskôr začnú tlačiť na svojho predsedu, ba možno už aj začali, aby sa umravnil voči iným stranám a nevylúčil vlastnú stranu z koalície s nimi, alebo jednoducho začnú hľadať predsedu, ktorý bude emocionálne zrelý aj na spoluprácu s inými stranami s vlastným programom, vlastným názorom a vlastnou chrbticou. Lebo je paradoxom, keď strana, ktorá získala takmer toľko hlasov, ako tri ďalšie strany dohromady, nedokáže vytvoriť vládnu koalíciu. Je to predovšetkým problém jej terajšieho predsedu.
Ľavica má miesto na slovenskej politickej scéne, ale sotva bude mať väčšinovú stranu schopnú vytvoriť vládu bez koalície. Terajší predseda Smeru si prevzal od svojej predchádzajúcej, rozumej komunistickej strany známy, aj v pochodových pesničkách ospievaný postoj o tom, že kto nejde s nami, ide proti nám, a tým si aj nabúrava možnosť vytvorenia vládnej koalície s inými parlamentnými stranami. Platilo a platí, že v konečnom dôsledku vo voľbách nie je víťazom ten, kto získa najviac hlasov, ale ten, kto dá dohromady efektívnu koalíciu. Hovorí sa, že starého psa nové triky ťažko naučiť. Možno pre Smer a slovenskú ľavicu vôbec by bol prijateľnejší predseda, ktorí aj keď získa menej hlasov, ponechá dvere otvorené pre rôzne kombinácie koalícií.
