Na úvod si treba pripomenúť, že od čias Masaryka sme v slovenskej politike štátnikov nemali. Môžeme si ešte hmlisto pamätať aparátnikov z čias totality, a najnovšie máme tam šantiacich mládencov a dievčence,
čo si idú na nervy sebe navzájom a potom na nervy tých, čo sa dívajú z obďaleč, a kladú na nich neprimerané očakávania. Poznámka premiéra o tom, že Slovensko dá Zakarpatskú Ukrajinu Rusku je smiešna, lebo Slovensko má na tieto veci asi taký vplyv ako na príliv a odliv. Mal to byť vtip na uvoľnenie napätia, v ktorom premiér žije od nástupu do funkcie, vhodný (za určitých okolností) do krčmy, a nie ďalej. Je na počudovanie, že ho niekto za takéto poznámky berie vážne. Svedčí to o tom, že nielen premiérovi ide situácia okolo pandémie na nervy, a robia z komára... no čo?
Hovorí sa o rekonštrukcii vlády, o výmene premiéra a množstve ďalších personálnych opatrení, a ako často za posledný rok (a roky-rokúce predtým), vraj včera bolo neskoro, lebo už padla do pohára trpezlivosti posledná kvapka. Niečo sa zaiste udeje, život sa nezastaví, a uvidíme, čo budeme chcieť rekonštruovať a vymieňať zanedlho. Nech sa dnešok vyvíja akokoľvek, nemožno očakávať upokojenie nálady všetkých, bez ohľadu na vývoj pandémie, lebo požiadavka rekonštruovať a vymieňať je permanentne na stole, a stále to bude so šantiacimi mládencami a dievčencami s trochu premiešaným pracovným zadelením. Premiérov hlavný problém nie je politika, ktorú robí, ale emotívnosť, ktorou ju sprevádza. Keby bol rozvážny a trochu nudný, ako pani prezidentka, ľudia by ho brali ináč. Pre nás ostatných, čo politiku viac znášame ako robíme, z toho plynie poučenie: správať sa ako sa patrí na dospelého zodpovedného občana. V štátoch okolo nás to nie je o nič lepšie. Nie sme hlas volajúci v púšti.
