Sme práve v období, ktoré sa v slovenskej historickej pamäti bude udržiavať asi veľmi dlho. Invázia Sovietskeho zväzu so spolčenými gangstrami vtedajšieho Varšavského paktu z augusta 1968 a potom

výročie vypuknutia Slovenského národného povstania, tiež z augusta hoci 1944, obe udalosti na opačných koncoch môjho hodnotiaceho rebríčka.
Pritom nie je to tak dávno, čo obidve udalosti boli oslavované a sprevádzané výmenami návštev medzi našimi vedúcimi osobnosťami vtedy ešte Československej socialistickej republiky a z nanútenia spriatelenými štátnikmi. A hoci som sa dištancoval od mocného cmúľania našich vedúcich politických činiteľov so svojimi často už senilnými politickými partnermi zo zahraničia, všetko zásadne chlapmi, pocit ani neviem či hanby alebo znechutenia cítim do dnešných dní.
Nemám za zlé, ak si mladí chlapi vlády (žiadni svätci, ktorých som, ale nie preto, nevolil), užijú pri bozkoch a neviem, pri čom ešte s peknými ženami, pokiaľ to robia trochu diskrétnejšie, než sa to podarilo premiérovi. Dôležité je, aby sa nezvrhli, a pri bežných i mimoriadnych obchodných či politických stretnutiach s našimi partnermi na východ od našich hraníc dodržiavali diplomatické dekórum. Lebo keby som sa dozvedel, že si náš Fico nedajbože dáva jazýčkovú s Putinom, tak to by ma prisámvačku šľak trafil.