Nič som od socialistického štátu nedostal zadarmo a akékoľvek diskusie na túto tému som považoval a považujem za urážlivý výsmech cynických alebo v horšom prípade veci neznalých manipulátorov verejnej mienky. Dostal som od socialistického štátu pôžičku na štúdium, iná možnosť nebola, ktorú teraz formou daní splácam. Neviem koľko som dostal a neviem koľko som splatil a to ma škrie. Keď si kupujem čo i len kilo zemiakov, mám podľa zákona právo vopred vedieť cenu a v prípade kúpy požadovať doklad o zaplatení. Tak to považujem za správne a trvám na tom. U nášho vysokého školstva, kde sa točia ďaleko vyššie peniaze, než u kila zemiakov, však nič také neexistuje. Tu sa zahmlieva finančný vzťah medzi študentom na jednej strane a školou a štátom na strane druhej. Neviem, komu môže na tom záležať, aby to tak zostalo. Možno tým, ktorí sa spoliehajú na to, že s nevedomými sa ľahšie manipuluje.
Do financovania vysokého školstva by sa predovšetkým mala zaviesť transparentnosť, aby každý študent vedel v aj peňažnom vyjadrení koľko dostane a koľko zaplatí.
Ako ďalší krok by som považoval za potrebné zabezpečiť vyváženosť toho, čo každý ako študent dostane a čo potom ako pracujúci absolvent zaplatí. Aby nik nemal pocit ako ja, že platí azda príliš veľa. Až potom by som sa zaoberal otázkou, aká forma financovania je pre študenta a spoločnosť najvhodnejšia. Samozrejme tam, kde si to situácia študenta bude vyžadovať, pomoc by mala byť naporúdzi, či už zo zdrojov štátu (teda, prepytujem, nás daňových poplatníkov), podnikov, samospráv, bankových, súkromných zdrojov, mimovládnych organizácií, nadácií, prosto tak, ako je to už inde vo svete zabehané.
Momentálne však vzhľadom na netransparentnosť finančných tokov si študenti nevedia zodpovedať otázku, aká forma financovania je pre nich najvhodnejšia. Lebo v prvom rade študent by mal byť ten, kto sa rozhodne, či chce študovať a ako si štúdia bude financovať, teda či z vlastných zdrojov (zarobených, zdedených, darovaných, vyhratých, ... samozrejme nie ukradnutých), zdrojov svojej rodiny alebo z externých už spomenutých zdrojov. Však študenti na vysokoškolskej úrovni sú už dospelí ľudia aj podľa zákona a toľko dôvery si azda zaslúžia. Ak si štúdia môžu dovoliť teraz, keď nevedia, čo vo finančnom vyjadrení dostanú, ani čo zaplatia, nevidím dôvod, prečo by si štúdiá nemohli dovoliť, ak by financovanie vlastného vzdelávania dostali pod vlastnú kontrolu. Ak po skončení štúdia zostanú pracovať na Slovensku, zaplatia zaň tak či tak.
Bezplatné štúdium ako alternatívu si viem predstaviť, ak by napríklad absolvent štátom financovaného vzdelávania sa presťahoval do daňového raja. V takom prípade by jeho štúdium bolo skutočne bezplatné. Ale takúto bezplatnosť si nemôžeme dovoliť a mali by sme ju jednoznačne potierať. Každý má právo vysťahovať sa. Dlhy nech si však platí. Ale nie za úžernícky úrok, ktorý platím aj ja, ako pracujúci dôchodca za to, že som údajne kedysi pred desaťročiami, dostal od štátu bezplatné štúdium.
P.S. Zaujímala by ma psychológia za nutkaním niektorých ľudí ponúkať alebo vyhľadávať príležitosti dostať niečo bezplatne. Ako malé chlapčisko som rád čítal rozprávky typu Stolček prestri sa, Divotvorný hrniec a všeličo som si pritom predstavoval. Len potom som z toho vyrástol.
