a viazacím aktom sa stal spolupracovníkom-agentom tejto neslávnej organizácie.
A potom vraj donášal. Nevidel som spis pána Budaja a tak nemôžem sa vyjadrovať k jeho skutočným či domnelým prehreškom. Len hneď na úvod by som chcel upozorniť, že ŠtB sa nedonášalo, to sa robilo medzi susedmi, alebo na pracovisku vo vzťahu ku kolegom, či manželom a manželkám. Vo vzťahu k ŠtB agenti či dôverníci podávali VYSVETLENIE a natíska sa otázka, čo také vysvetlenie mohlo obnášať.
Som vedený v registračných protokoloch ŠtB ako najprv preverovaná osoba, potom na mňa eštebáci založili signálny zväzok, a skoro som sa ocitol v radoch nepriateľských osôb, na čo som patrične hrdý, lebo to v mojich očiach znamená ten najdôstojnejší vzťah, aký mohol nadviazať občan socialistickej vlasti voči ŠtB a komunistom. A do tohto čestného postavenia som sa dostal len preto, že som sa neunúval podávať žiadne vysvetlenia. Jednoducho robil som si svoju prácu, venoval sa mimopracovným záujmom, a eštebákov a komunistov ignoroval. Nikdy som sa proti nim krivým slovom nevyjadril, ale ani som ich nechválil, a ľadová stena, čo som si okolo seba voči týmto organizáciám vytvoril stačila na to, aby ma viedli ako nepriateľa socialistickej vlasti.
Z môjho spisu žiaľ veľká časť bola skartovaná a zničená, ale osemsto dvadsať (820) strán sa zachovalo a tak môžem uviesť množstvo prípadov, čo znamenalo podávanie vysvetlenia o mojej osobe zo strany agentov a dôverníkov pohybujúcich sa v mojom okolí. Uvádzam niekoľko prípadov:
„Prameň na schôdzke uviedol, že sa niekoľkokrát rozprával na pracovisku s navrátilcom VRÁTNYM a vypytoval sa ho, že ako sa má, ako trávi voľný čas a pod. VRÁTNY uviedol, že je spokojný so zamestnaním, pričom podotkol, že nikdy by nechcel robiť nejakého vedúceho pracovníka, nakoľko to zaberá veľa času a potom by sa nemohol venovať turistike, bez ktorej si nevie svoj život predstaviť. Čo sa týka turistických ciest VRÁTNEHO, tak prameň uviedol, že tento bol koncom novembra 1979 v Prahe, a za tým účelom si bral aj dovolenku 2 dni.
V ďalšom rozhovore sa prameň VRÁTNEHO dotazoval, že ako stojí so školou /prameň mal na mysli, či už má VRÁTNY ukončenú školu/. VRÁTNY odpovedal, že za súčasnej situácie mu úplne stačí jeho vzdelanie, ktoré dosiahol, jak doma – tak v zahraničí a vôbec nemá záujem o ukončenie školy.
S VRÁTNYM bol vedený aj rozhovor, že ako hodnotí súčasnú medzinárodnú politickú situáciu, pričom tento odpovedal, že ho to nezaujíma a nemal snahy rozvinúť rozhovor v tomto smere.
V poslednej dobe svoje voľno po pracovnej dobe VRÁTNY trávi väčšinou doma a to čítaním kníh. Doma sa zdržuje z toho dôvodu, že jeho matka odišla do starobného dôchodku a potrebuje menšiu opateru...“
Mohol by som pokračovať do nemoty, a všetky záznamy k mojej osobe od agentov a dôverníkov ŠtB boli mdlé až nudné a nemám dojem, že by mi nejako škodili.
(Viac na https://www.forumhistoriae.sk/sites/default/files/vratny_no_filozof_1.pdf.)
V diskusii, ktorá sa vedie o spolupracovníkoch ŠtB ako keby rezonovali spomienky na dobu stalinských procesov z päťdesiatich rokov, alebo z čias nacistickej okupácie počas druhej svetovej vojny, či z čias pálenia bosoriek, keď aj naoko nevinná poznámka mohla mať najtragickejšie dôsledky. Za normalizácie po sovietskej invázii do Československa v auguste 1968, sa drámy už nekonali. Mohlo sa stať, že kritická poznámka pri pive, napríklad k vedúcej úlohe komunistickej strany v spoločnosti, mohla mať za následok zastavenie platového i služobného postupu, či dokonca obmedzovanie detí pri prijímaní na vysokú školu, hoci v niektorých menej atraktívnych odboroch, hlavne technického smeru, kde sme mali nedostatok vysokoškolsky vzdelaných pracovných síl, sa nakoniec miesto pre nadané deti hriešnika našlo. Skromne ale čestne sa dalo prežiť aj tým, čo trvali na svojom náboženskom vyznaní a dodržiavaní jeho obradov, a bola existenčná čiara, pod ktorú žiaden pracujúci občan z politických dôvodov neklesol.
Hovorím to zo svojej skúsenosti. Prácu, ktorú som mal, môžem označiť za skôr zaujímavú, hlavne preto, že som na pracovnej úrovni ovládal anglický a nemecký jazyk a takí ľudia aj dnes sú veľmi vzácni. Za komunistov o to viac, že nás bolo málo. Okrem toho, za totality občan znalý jazykov zvyčajne vstúpil do komunistickej strany, podpísal spoluprácu so štátnou bezpečnosťou a pohyboval sa na inej služobnej i platovej úrovni, než sa to darilo mne za tvrdý postoj osoby vedenej ako nepriateľskej voči nášmu socialistickému zriadeniu. Prácu som mal nie nezaujímavú, nadpriemerne náročnú za značne podpriemerný plat, čo sa mi dodnes odráža na dôchodku, ale stále som si svoj preferovaný životný štýl dokázal udržať. Napriek tomu, že sa okolo mňa motali a podávali vysvetlenia eštebákom ich aktívni spolupracovníci.
K pánovi Budajovi sa viem vyjadriť len na základe toho, čo už mnoho rokov si možno prečítať na internete v zverejnených registračných protokoloch (Vyhľadávanie - Registračné protokoly agentúrnych a operatívnych zväzkov Štátnej bezpečnosti a vojenskej kontrarozviedky - Ústav pamäti národa (gov.sk).
Pán Budaj Ján, sa 23. mája 1979, ako dvadsaťsedemročný, dostal do spisu najprv ako preverovaná osoba a potom agent pod krycím menom Domovník. V ďalšom zázname z 27. júla 1982 je už vedený ako nepriateľská osoba pod krycím menom John a v zázname z 19. júna 1989 je tiež vedený ako nepriateľská osoba. Toľko k strohým poznámkam, čo sú zverejnené na internete. Nemám jeho spis, aby som vedel posúdiť, čo sa dialo v období troch rokov 1979 až 1982, keď bol ešte vedený ako preverovaná osoba a agent. Tipujem, že nepriateľskou osobou sa nestal zo dňa na deň, a teda už v inkriminovanom období zrejme šiel eštebákom na nervy, čo by ho v mojich očiach ctilo. Eštebáci boli hodnotení za získavanie agentov, nie za ich strácanie. A že pán Budaj chce byť v súčasnosti aktívny v politike, je to jeho vec. V slovenskej politike sa osočovanie stalo modus vivendi a bol by jeho objektom aj keby nemal v registračných protokoloch protirečivé záznamy o tom, že bol agent, ale aj nepriateľská osoba.
Mne skôr vadia v slovenskej politike komunisti, ktorí sa svoju duchovnú príslušnosť ani nesnažia nejako kamuflovať, a hlavne mi vadí pretrvávajúce presvedčenie u množstva našich voličov, že socializmus s ľudskou tvárou je pre nás to pravé orechové.
Ale to je už iný príbeh.
