O častých európskych vojnách, revolúciách a prevratoch mali svoj názor.
Preto, keď vypukla prvá svetová vojna, v Spojených štátoch sa rozmohlo silné hnutie pacifistov zamerané proti tomu, aby ich krajina akokoľvek zasiahla. Nakoniec Spojené štáty do vojny šli, s oneskorením, ale i tak svoj vplyv nechali pocítiť. Rakúsko-Uhorsko a Nemecko sa im zrejme nepotešili, ale pre ostatné štáty Západnej i Strednej Európy boli požehnaním. V preveľkej miere vďačíme práve Spojeným štátom za to, že vzniklo Československo a dnešná Slovenská republika.
Keď v Európe začala druhá svetová vojna, sa situácia zopakovala. Kto čítal Hlavu XXII (Catch XXII by som radšej preložil ako Chyták alebo Pasca XXII), si pamätá amerického pilóta Yossariana lietajúceho na bombardovacie misie zo stredomorského ostrova s trpkosťou v duši, že musí riskovať život za záujmy, ktoré nepovažoval za svoje. Nebol jediný Američan, čo tak uvažoval. Nakoniec Spojené štáty do európskej politiky znovu zasiahli, vo významnej miere prispeli k porážke hitlerovského Nemecka, a nepochybne svojimi dodávkami materiálu Sovietskemu zväzu a vylodením v Normandii pomohli k skoršiemu ukončeniu vojny aj vo Východnej Európe, do ktorej ich armády (dovolím si poznamenať, že žiaľ) nevstúpili.
Po vojne sa už Američania z Európy nestiahli, ponúkli pomoc pri obnove zničených štátov cez program UNRRA a Marshallov plán, ktorý Československo prijalo, ale potom z podnetu svojho východného spojenca zamietlo. Podobne boli Američania ochotní pomôcť aj Sovietskemu zväzu, lenže tu narazili na tvrdý oriešok, Stalina, s ktorým sa vzhľadom na známe rozdiely v postojoch už nedokázali dohodnúť. Sovietsky zväz považoval Spojené štáty za čosi, čo proletárska revolúcia v rámci triedneho boja zmetie na smetisko dejín a v tom duchu aj orientoval svoju povojnovú politiku. V Spojených štátoch sa historici i politici dodnes nevedia dohodnúť, kto bol väčší zločinec v histórii ľudstva, či Hitler alebo Stalin. Rusi majú v tomto jasno. V prieskumoch verejnej mienky suverénne vyhrávajú Stalin a Brežnev ako najpopulárnejšie osobnosti novodobých ruských dejín.
Studená vojna postupne slabla, pričom Spojené štáty zotrvávajú na zásadách, na ktorých pred takmer štvrť tisícročím vznikli, zatiaľ čo Sovietsky zväz a jeho nástupnícke štáty a satelity menili svoju politiku, možno povedať k lepšiemu. V Česku a Slovensku za august 1968, a čo po ňom nasledovalo, nemáme dôvod pociťovať úctu voči Brežnevovi, ale nepochybne predstavoval pokrok voči dobám Stalina a Lenina. Podobne Putin je o niečom inom, než jeho predchodcovia. Len nie voči Spojeným štátom. Stále ich považuje za najúhlavnejšieho nepriateľa teraz už Ruska, a dáva to vedieť.
Spojené štáty zostávajú verné princípom, na ktorých vznikli a tie im diktujú pomôcť Ukrajine, keď jej prisľúbili (spolu s ostatnými atómovými mocnosťami, vrátane Ruska) zabezpečenie teritoriálnej nedotknuteľnosti, ak sa vzdá svojho nukleárneho arzenálu, po rozpade Sovietskeho zväzu vraj tretieho najväčšieho na svete. Tie princípy Američanom diktujú, aby sa nezachovali voči Ukrajine ako západoeurópski spojenci voči Československu Mníchovskou dohodou.
Kocky sú hodené. Alebo nie?
