Mne by najviac imponoval postup našich politikov tak, ako ho opatrne navrhoval Ján Čarnogurský. Zostať s Čechmi, Moravanmi a Slezanmi v jednom štáte až do momentu vstupu do Európskej únie. Bolo by to veľmi elegantné riešenie, ktoré by znásobilo úctu, ktorú si Česko a Slovensko vo svete získalo tým, že sa dokázalo rozísť pokojnou cestou. Pre Slovensko by to naviac znamenalo, že by sa vyhlo nedôstojnému obdobiu svojich novodobých dejín, ktoré nasledovalo. Teraz už je to jedno, ale tie demarše a zdvihnuté prsty, ktoré na nás vtedy mierili od rôznych medzinárodných fór, ma mrzeli. Hlavne keď ich oprávnenosť nemožno spochybňovať. Ciele sú dôležité, ale aj cesta k ním. Vtedajšia slovenská politická špička vrazila namiesto rozvážnosti na pojašenosť a teraz si robí zásluhy. A nedobrý pocit mi zostal aj teraz, po dvoch desaťročiach, že u nás na politickej scéne pojašenosť ako keby dlhodobo vyhrávala nad rozvážnosťou.
A potom ma mrzela skutočnosť, že zvrchovanosť bola, a mnohými stále je vnímaná ako víťazstvo Slovákov nad Čechmi a Prahou, napriek tomu, že si neviem predstaviť, ako by bez Čechov a Československa ako historického intermezza, k slovenskej zvrchovanosti došlo. Zvrchovanosť je v poriadku, len do novembra 1989, bola pre Slovensko zo všetkých reálnych alternatív tá československá najlepšia. A stále si myslím, že ešte niekoľko rokov dlhšie mohla zostať.
Preto radšej by som bol, keby sme oslávili spoločne 28. október 1918 ako moment, od ktorého sa moderná slovenská štátnosť začala rozvíjať. Udalosti z pred dvadsiatich rokov boli len nie veľmi vydarenou, zbytočne predčasnou bodkou za Československom.
