„Namiesto elixíru života tu miešate smrteľný koktail a vráti sa to. To je naivné si myslieť, že sa to nevráti. Veď si otvorte oči. Toto nie je, že ľavica a pravica, toto sú čísla, toto sú fakty."
Figu borovú. Nech už daňový systém dopadne akokoľvek, nik od neho nebude umierať. Nejde tu teda smrteľný koktail, ledaže by niektorý z poslancov počas emocionálnej diskusie, ktorá sa už začala, jednoducho skolaboval. Príčinou by však nebol smrteľný koktail nových vládnych opatrení, ale nervové zlyhanie.
Ľuboš Blaha zo Smeru zase vysvetľuje prečo nie rovná daň: „Chudobný človek, ktorý má jeden pár topánok, tak mu štát na daniach zoberie jednu topánku. Je to pre neho rozhodne väčšia strata, ako keď niekomu, kto má sto topánok zoberiete päťdesiat. Ak tomu nerozumiete, skúste niekedy v zime skackať na jednej nohe, aké to je."
Zase nedobrý argument. U nás po jednom páre topánok majú ledaže bezdomovci, či niektorí občania žijúci v osadách, ale tí dane neplatia. Tým nikto nič neberie, lebo niet z čoho. Ostatní máme doma topánok toľko, že keby nám jedna z nich zmizla, ani by sme si nevšimli. A vyzúvať topánky občanom v zime na ulici nemá vo svojom programe ani vládna strana ani opozícia, nech už na seba zazerajú akokoľvek. Skackať v zime na jednej nohe z daňových dôvodov, takých či onakých, sa nebude.
Stále sa vraciame k základnému rozdielu medzi socialistami a liberálmi. Medzi socialistickou predstavou, že štát by sa mal o občanov starať od kolísky až po hrob, a liberálnym presvedčením, že občan by si mal byť sám tvorcom vlastného šťastia.
Preto potrebuje socialistická vláda disponovať mohutnými zdrojmi, vrátane jednotného zdravotného systému a systému sociálneho zabezpečenia, dokonca aj kľúčovými, a podľa možností, ak to domáca a zahraničná situácia povolí, aj menej kľúčovými podnikmi.
Liberáli by všetko prenechali na občana. Preto treba veľa sociálnych i zdravotných poisťovní, preto čo najväčšia konkurencia na trhu u dodávateľov rôznych tovarov a služieb, aby bolo z čoho vyberať, a čo najnižšie dane, aby si občan mal za čo vyberať. Rozdiely medzi príjmami majú zase stimulovať občanov, aby sa snažili zlepšiť ponuku svojich tovarov a služieb na trhu a tak zlepšiť vlastné spoločenské i ekonomické postavenie.
Máme však veľa ľudí, ktorí ani v dospelom veku nie sú schopní sa o seba postarať a preto v prvom rade by sme sa mali snažiť o rozširovanie tzv. strednej triedy. Žiaľ balíček opatrení, ktoré vláda pripravuje, práve týchto ľudí postihuje najviac. Veľké firmy, z ktorých by vláda chcela na svoje opatrenia v rámci starostlivosti o občana od kolísky po hrob získať zdroje, sú poväčšine sprivatizované s medzinárodným zázemím a tie si nájdu spôsob, ako sa zvyšovaniu daní vyhnúť a platiť čo najmenej. Stredné vrstvy, teda živnostníci a niektoré povolania, ktoré nemajú kam unikať, majú zvýšené bremeno štátneho rozpočtu znášať najviac. Samozrejme, že budú hľadať možnosti, ako aj za týchto podmienok prežiť, alebo jednoducho padnú na úroveň tých, ktorí budú na pomoc štátu odkázaní. V každom prípade sú zatláčaní do defenzívy, a pritom do toľko proklamovanej sociálnej politiky socialistov práve oni by vedeli prispieť najviac. Znepriateliť si prirodzeného spojenca nie je múdre.
Alebo slovenským socialistom ani nejde o riešenie sociálnych problémov, ale skôr o ukojenie potreby pocitu moci.
Je to začarovaný kruh, ktorému východisko ponúka otvorená spoločnosť, teda taká, v ktorej dokážu liberáli žiť spolu so socialistami. Ponechajme na pokoji tých, ktorí sa o seba postarať vedia, nech sa starajú, a spoločne, aj so socialistami, keď už si tak veľmi zakladajú na sociálnom cítení, hľadajme spôsob, ako pozdvihnúť na vlastné nohy tých, ktorí to doteraz nedokázali. Je to beh na dlhé trate, ale prerozdelenie topánok od tých, ktorí ich majú sto párov, v prospech tých, ktorí ich majú iba jeden, nám ho neskráti. Nijako to nemotivuje k tomu, aby sa beztopánkari snažili svoje topánky zaslúžiť riadnou prácou.
Koniec koncov tak by to zodpovedalo aj naším najlepším tradíciám. Však slovenské mamičky a oteckovia odjakživa túžili po tom, aby sa ich deti v dospelosti dokázali postaviť na vlastné nohy a neboli odkázané na milosť a nemilosť štátu, nech by ho predstavoval ktokoľvek, či už cisár-kráľ, alebo predseda nejakej politickej strany. Mám obavy, že v dôsledku súčasných vládnych opatrení sa dostávame do situácie, keď samostatných ľudí budeme mať stále menej a menej.
Príliš veľa sa energie nás stojí ľavicové obmedzovanie tých, ktorí sa vedia o seba postarať, namiesto toho sme spoločne hľadali spôsob, ako pozdvihnúť tých, ktorí si vlastnú cestu ešte nenašli. Staré indiánske stále platí: ‚Ak dáš niekomu rybu, nakŕmiš ho na jeden deň. Ak ho naučíš chytať ryby, nebude už nikdy viac hladný.'
Už sme si mali času navyknúť, že parlamentné diskusie nie sú vždy o vecnom riešení problémov.
(Zámerne hovorím o liberáloch, nie o pravici. Našu tzv. pravicu nerád stotožňujem s liberálmi, lebo podľa štandardov niektorých tradičných západných demokracií naši pravičiari sú tiež poväčšine ľavičiari, ale to je diskusia na inú tému).
