čo som si nasporil v druhom dôchodkovom pilieri za vyše pätnásť rokov práce ako dôchodca. Objednaný som bol na desiatu, prišiel trochu skôr, ženy, či skôr dievčence za pultom ma usmernili, že mám chvíľu čakať a jedna z nich ma oznámila zodpovednej pracovníčke. Tá sa za chvíľu objavila. Asi obeť vlastného začarovaného kruhu, lebo ak si prelistovala môj spis, čo nepochybujem, že urobila, našla tam rôzne obvinenia jej organizácie, s ktorými sa dokonca zaoberal Najvyšší súd Slovenskej republiky. Samozrejme v prospech jej organizácie. Možno si prečítala aj výtlačky blogov, čo som si dovolil o našom dlhotrvajúcom spore zverejniť. Snažila sa byť aj keď nie ústretová, tak aspoň zdvorilá, ale chlad z nej vanul. Alebo som si ho len namýšľal?
„Prosím si váš občiansky preukaz,“ zaznelo z nej stroho, a ako ho dostala, iba poznamenala. „Chvíľu čakajte a ja vám potvrdenie prinesiem.“
Malo to byť potvrdenie o podaní žiadosti o ponukový list. Ako som si z ponukového listu spred niekoľkých rokov doma vyčítal, okrem ponúk mesačného doplatku k dôchodku od rôznych fondov, bola tam aj celková nasporená suma. O tú mi išlo. Tú potrebujem čo najskôr vybrať, kým po nej nechmatne kradmá ruka socialistami dominovanej vlády.
Žena, čo by mi mohla byť dcéra, ale zároveň aj matka niekoľko školopovinných vnúčeniec, platená aj z mojich odvodov, zmizla za dverami. Zase som si sadol a díval sa na dlhý pult, za ktorý by sa zmestilo aj desať úradníčok, ale boli tam len dve a aj tie mali iba po jednom zákazníkovi. Potom pribudla ešte tretia, a dokonca sa k nej dostavila zvonku žena zahalená od hlavy po päty, ale s béžovou šatkou z tváre odhrnutou. Takže aj na toto idú moje odvody do sociálneho poistenia, pomyslel som si. Ak vláda chce skresať počty zamestnancov, tak tu by sa našli rezervy. Ten pult mal dĺžku pre kalkulovaný počet zamestnancov. Vraj sú odvetvia, kde je pracovníkov nedostatok a sú odvetvia, kde je ich prebytok.
Pracovníčka, čo ma mala vybaviť, sa objavila vo dverách a kývla na mňa.
„Tu sa mi podpíšte,“ ukázala na tretiu a zároveň poslednú stranu akéhosi formulára. Bolo na ňom plno prázdnych políčok, ale žiadne údaje.
„A to vám mám podpísať? Tomu sa hovorí bianko podpis, a to sa neodporúča. Taká požiadavka od vás je nezákonná.“
„Nemusíte podpísať, ale potom nepodáme žiadosť,“ povedala flegmaticky a stiahla iný dokument, čo zároveň vyložila na pult. V jeho titulku stálo Potvrdenie o podaní žiadosti o dôchodok zo starobného dôchodkového sporenia.
„Aspoň kópiu by ste mi mali dať toho, čo podpíšem.“
„To nedávame. Hovorím, že nemusíte podpísať, ak nechcete, ale potom žiadosť nepodáme. Okrem toho je tam číslo vášho občianskeho preukazu,“ dodala na chabé vyvrátenie môjho argumentu, že mám podpísať bianko listinu.
Skutočne našiel som tam údaj, začínajúci písmenami môjho občianskeho preukazu. Nič viac. „Môžem vpísať aspoň dnešný dátum a že som dokument podpísal nevyplnený?“
To už som bol v očiach dievčiny, vyložene drzý. Blesky zasršali a môj dojem potvrdili. Všade počúvam nepodpisovať nič, čo si predtým poriadne neprečítame a tu zrazu od celoštátnej organizácie dostanem na podpis trojstránkový formulár s množstvom nevyplnených chlievikov. Pardon, jeden chlievik obsahoval číslo môjho občianskeho preukazu.
„Bez vášho protipodpisu a pečiatky s dátumom?“
Narazil som na mrazivú tvár. Podpísal som. Možno sa vo mne ozvalo dedičstvo z dávno zaniknutej monarchie, keď štátne úrady užívali viac rešpektu. Neskôr som si uvedomil, že som mohol dokument zobrať na prečítanie kdesi do kúta, odfotiť si ho a zavolať políciu, že po mne chce (ne)vážená organizácia nezákonné konanie. Podpis bianko dokumentu. Žena nemala rukavice a jej odtlačky prstov by ju usvedčili. Aj bez jej podpisu. Ale aj takto mám námet na blog o organizácii, ktorú sa naučil považovať predovšetkým za sociálnu príťaž. Už vyše pätnásť rokov pracujem po formálnom odchode na dôchodok, a organizácia, ktorá sa pýši základnými princípmi zásluhovosti a medzigeneračnej solidarity ma nenávidí, lebo som živý dôkaz, že taká nie je. Dôchodok mi zvyšuje iba na vykrytie inflácie, ako aj u nepracujúcich dôchodcov, teda zásluhovosť nula bodov, a medzigeneračná solidarita je hore nohami, lebo prispievam na platy vyše päťtisíc pracovníkov Sociálnej poisťovne, väčšinou žien, ako tie, čo som videl v kancelárii za dlhým putom, čo by mi mohli byť dcérami, ba možno aj vnučkami.
S potvrdením so ihneď šiel do svojej dôchodkovej správcovskej spoločnosti pre rozumy, čo môžem očakávať. Vysvetlil som celý priebeh návštevy. S porozumením si ma vypočula pani, čo by mi tiež mohla byť dcéra s niekoľkými vnúčencami (iba dcéra, nebola vydatá, ako sa priznala, ale pekná). Tiež jej prispievam v rámci medzigeneračnej solidarity naruby svojou troškou do výplaty.
„No viete, ony sú teraz pod všelijakými tlakmi. Možno preto na vás pôsobila menej pozitívne. Ale to, že vás nechala podpísať nevyplnený formulár, tak to by sa u nás nemohlo stáť. Ani to, že by sme vám zamietli dať kópiu aj s naším podpisom a pečiatkou. Ale hlavne, že máte potvrdenie o podaní žiadosti o ponukový list.“
„Aký je ďalší postup?“
„To, že musíte čakať, kým nedostanete ponukový list. Buď poštou alebo internetom. Podľa toho, ako so Sociálnou poisťovňou komunikujete.“
„Máte na mysli rôzne investičné fondy, čo mi ponúknu z nasporených peňazí mesačný príspevok k dôchodku?“
Prikývla.
„Ale ja nechcem mesačný príspevok. Ja chcem vybrať celú sumu.“
„Tak tá tam bude napísaná a my vám ju vyplatíme.“
„Veď vy predsa viete, koľko mám u vás nasporené! Pozrite sa do počítača.“
„Nie, ja k tým údajom nemám prístup.“
„Keď som tu bol naposledy, tak mi vaša kolegyňa povedala, že mám šesťtisíc deväťsto... Už nepamätám presne koľko, ale doma to mám poznačené.“
A odkedy pracujem ako dôchodca, som Sociálnej poisťovni k dnešnému dňu odviedol vyše tridsať tisíc eur. V tých šesťtisíc deväťsto je časť odvodu do Sociálnej poisťovne nasmerovaná do druhého piliera, plus zhodnotenie déeseskou.
„Hej, ale medzičasom došlo k zmenám. Od prvého apríla tu na pobočke zaniklo pracovné miesto, z ktorého bol prístup k vašim údajom.“
To je akože prvoaprílový žart, pomyslel som si, ale nevypovedal. Pozrel som na ňu a vycítil, že by som šiel priďaleko. Stačí, že som si pohneval Sociálnu poisťovňu. Nejakú spriaznenú dušu v zápase so štátnym molochom potrebujem. Možno žena prístup k nasporenej sume nemala, ale organizácia, pre ktorú pracuje áno. Alebo jednoducho dostala príkaz zatĺkať. Všetko mi začalo pripadať ako nepekný vtip aj zo strany déesesky.
„Dobre. A potom budem môcť tie peniaze vybrať a previesť na akýkoľvek účet?“
„Áno, to už bude na vás. Sumu na ponukovom liste prevedieme na vami určený účet.“
„Ja to chcem dať na Pápežské misijné diela. Na stredoškolákov v najchudobnejších afrických štátoch. Aby sa vyučili nejaké remeslo na zabezpečenie živobytia doma a nehľadali šťastie za horami a dolami. Máte od mňa závet v tom zmysle.“
„Aj to môžete.“
„A bude to bez daní?“
„Tohto roku ešte hej,“ dodala.
„A dostanem tie peniaze do konca tohto roka?“
„Do šesťdesiatich dní by ste mali dostať ponukový list.“
„Pani v Sociálnej poisťovni mi hovorila do deväťdesiatich dní.“
„Tak, asi si dávala rezervu. My máme skúsenosti, že do šesťdesiatich dní vám to dôjde.“
„Mimochodom, keď som asi pred mesiacom hovoril so Sociálnou poisťovňou mi tvrdili, že žiaden ponukový list nepotrebujem. Že vy predsa viete, koľko mám u vás nasporené a môžete mi to vyplatiť priamo. Bez súčinnosti Sociálnej poisťovne.“
„Nie, my ponukový list potrebujeme.“
„Čo keby som pani zo Sociálnej poisťovne zavolal? Mám jej telefónne číslo. Vyjasníte si to s ňou? Sotva čo sa od nej dozviem, keď jej zavolám ja. Vlastne aj keby som volal, musel by som sa odvolať na vás.“
Pracovníčka déesesky váhala, ale nakoniec pristala.
Číslo z pozývacieho formulára na dnešné stretnutie v Sociálnej poisťovni som vytočil. Zbytočne, už bolo zablokované. Persona non grata som bol aj za komunistov. Eštebáci ma majú v protokoloch zavedeného ako nepriateľskú osobu a teraz sa mi podobný údel ušiel... Vlastne ani neviem u koho všetkého. Som iba obyčajný živnostník a nemám ako poznať prepletenosť chobotov štátneho molocha. Že by som našiel viac pochopenia u Európskeho súdu pre ľudské práva?
Ešte som zabočil do agentúry, čo ma zásobuje prácou. Len tak, na prevetranie hlavy, potreboval som sa dostať medzi ľuďmi, ktorých si vážim. Spomenul som svoj zápas so Sociálnou poisťovňou.
„Dobre robíte. Nenechajte, aby po nás šliapali. Aj keď sotva čo dosiahnete. Proti naším úradom nemáte šance.“
„Do dnešného dňa mi mali vybaviť nový pas. Ten za zvýšenú cenu. Ešte ho nemajú. Ale ani nepotrebujem. Kvôli milovaným zákazníčkam a zákazníkom ako vy, mi stojí zato tu zostať. Vďaka vám nachádzam zmysel života.“
Pochybujem, že by bežný čitateľ sme.sk dočítal tento blog do konca. Stačí, keď si ho všimnú úrady, ktorých sa to týka. Pošlem im link.
Večer som sa zo správ dozvedel, čo sa stalo s predsedom vlády. Tým, čo mi silou mocou chce siahnuť na úspory v druhom dôchodkovom pilieri. Nevolil som ho, ale keby som bol na mieste činu, a napriek veku dosť pohotový, urobil by som všetko možné i nemožné, aby sa incident neskončil tragicky. Takto som sa len pomodlil úprimný otčenášik, aby sa nám čo najskôr uzdravil.
