„Tak choďte na informácie, tam za rohom, vypýtať naspäť rozdiel,“ ukázala mi cestu pokladníčka a už sa venovala ďalšej zákazníčke. Bolo ich v rade viacero. Pokladníčke nemôžem vyčítať, čo jej nastavil do čiarového kódu backoffice, ani to, že sa ma potrebovala zbaviť. Asi jej príjem závisí od počtu odbavených zákazníkov. Ako môj.
Šiel som teda reklamovať a ďalšia dievčina za pultom ma presvedčovala o pravde svojej firmy. Tá nižšia cena sa mala vzťahovať na menšie balenie. „Mali ste si všimnúť. Bolo tam napísané na dvadsať praní. Toto je väčšie balenie. Ale môžete pri pokladni vrátiť tovar a dostanete naspäť peniaze.“
Mávol som rukou a nechal tak. Raz budem prášok potrebovať a ktovie, čo ma čaká potom, pomyslel som si. Zase bude cena veľmi výrazná a minipísmená budú oznamovať, že sa to týka len balenia na dvadsať praní, plus/mínus. A to balenie na dvadsať praní, plus/mínus, tam možno ani nebude.
Ako som zabáčal na hlavnú cestu, som oľutoval, že som prací prášok nevrátil a nevypýtal peniaze späť. Prášok ešte mesiac-dva nebudem potrebovať a naletieť na marketingový ťah na obalamutenie zákazníka, je od obchodu primúdre, a od mňa prihlúpe. Obchod venuje veľa úsilia, aby si vychoval zákazníkov na svoju mieru, a zákazník by mal vychovávať obchod. Nahlas, nielen tým, že tíško zabočí na niekoľko nákupov do iného reťazca, až kým ho aj tam čímsi nedobehnú. Trvám na tom, že ešte cenovky čítať viem. To, že sa mi nechcelo zohnúť prečítať si písmenká veľkosti mravčekov na lište police niekoľko centimetrov nad zemou, nemôže byť predsa prejav nedbanlivosti zákazníka.
