Skoro na to sa cez okná začali predierať z mestského rozhlasu rezké budovateľské pesničky na tému „Hej, hej slnko vychodí..." mieniac tým slnko novej lepšej spoločnosti, aká bola možná len na našej strane ideologickej, či železnej opony deliacej vtedajší svet na tú našu, teda dobrú časť a na tú druhú, reakčnú a imperialistickú. A keďže sme mali Československo, slovenské pesničky sa striedali s českými, ako napríklad s tou, v ktorej sa hovorilo, že „Kupředu levá, kupředu levá, zpátky ni krok," čo si azda ani po toľkých rokoch vysvetlenie nepýta. Ako som sa dával do poriadku, som si nahlas opakoval pesničku, ktorú sme mali v ten deň spievať v sprievode a preto sme ju niekoľko dní predtým nacvičovali v škole na hodinách telocviku a hudobnej výchovy, spolu so skandovaním hesiel, v sede, ale hlavne v stoji a za pochodu: „Ja chcem pokoj, ja chcem mier, ja som malý pionier. Neznám klamstva neznám lesť, ja sa zdravím práci česť. Práci česť a práci sláva, tak ma učí moja mama ..." I prišla za mnou moja dobrá mama, pritúlila si ma okolo pliec, nežne, ako to len matka vie, a povedala mi: „Ja ťa učím Pochválený buď Ježiš Kristus. Ale nikde sa s tým nechváľ, aby si nedostal trojku z chovania." Pred raňajkami mi ešte nariadila povinnú modlitbu, ktorá ráno končila prosbou k Ježiškovi, aby som deň šťastlivo prežil a šlo sa do školy. Bez tašky, samozrejme, veď sa neučilo.
Na Prvého mája bolo hej, hlavne keď pripadol na stred týždňa, lebo znamenal prerušenie každodennej školskej rutiny dňom voľna, aj keď nie celkom, lebo do sprievodu sa muselo. Veľkým sklamaním bolo, keď sa sviatok práce konal v nedeľu, lebo to som musel stihnúť odminištrovať prvú omšu, čo by mi až tak nevadilo, lebo hravo som po omši stihol pribehnúť domov, naraňajkovať sa a dať si na krk červenú pioniersku šatku. Len keby mi zvyšok dňa nekolidoval so zvyčajným nedeľným voľnom. Nedeľa bol predsa len riadny sviatok, aký má byť, zatiaľ čo Prvý máj len taký polohodnotný, lebo aj keď sa neučilo, ani neskúšalo, znamenal sprievod, postávanie na námestí pred tribúnou za dozoru učiteľov, a počúvanie prejavov, ktorým sme nijako nevedeli prísť na chuť. Brali sme to ako zábavku pre dospelých a bolo kruté, že my žiaci, sme od prejavov neboli oslobodení. (Vo vyšších triedach sa nám síce učiteľka občianskej výchovy občas vyhrážala, že si nás z odznených prejavov preskúša, nikdy k tomu ale nedošlo, lebo sama ich, tuším, nepočúvala.)
Ulice na Prvého mája boli inakšie, ako v bežné dni. V oknách úradov a obchodov sa už predchádzajúci večer objavila výzdoba - picassovské holubice mieru, heslá typu Nech žije 1. máj, Nech žije KSČ (akože Komunistická strana Československa), papierové kvetiny a do špirály natočený krepový papier v trikolórach, ale nikdy nie s modrou farbou v strede medzi červenou a bielou, lebo to by sa mohlo vysvetľovať ako oslava vojnového Slovenského štátu, o ktorom sa nesmelo ani len hlesnúť, aby čo najskôr upadol do zabudnutia. Občas sa objavilo heslo Nech žije SSSR, či ČSR, lebo sa bavíme o období pred jazykovou reformou, ktorá súštátie Sovietov premenovala zo Sväzu na Zväz, a Československá republika ešte nemala socialistickú ústavu a tak bola jej skratka ochudobnená o jedno S. Dokonca aj niektoré okná bytov tých pravovernejších mali takúto výzdobu, ale takých bolo iba kde-tu. Staršie generácie boli v nedeľnom, nie však mládež, ktorá mala, na rozdiel od nedeľného, tmavomodré, alebo aspoň tmavé sukne či nohavice, nad tým biele košele s červenými šatkami a tí trochu starší mládežníci modré zväzácke, pardon, sväzácke košele. Boli sme predsa mládež nová, mládež Gottwaldova, teda mládež prvého robotníckeho, rozumej komunistického prezidenta. Šli sme uponáhľane, predstierajúc ráznosť a demonštratívnosť, po strede cesty, lebo v tento slávnostný deň platilo, že kto postával, či sa šuntal na chodníku, nemiloval republiku.
Zišli sme sa na školskom dvore. Všetky okná školy predvečer sviatku vyzdobili starší spolužiaci a v neskorších ročníkoch sa mi stalo zdrojom pýchy a dôležitosti, keď som mohol prísť do školy v predvečer Prvého mája ozdobiť okná tried mladších spolužiakov. Zoradili sme sa podľa tried a potom spoločne v sprievode, mávajúc mávatkami, spevom, jačiac heslá typu „Stalin, Gottwald, Široký, nechám žijú naveky", sme vyrazili do ulíc. Ten súdruh Široký nech mi prepáči, lebo ako vtedy, tak ani teraz neviem, akú úlohu mal zohrať v našej lepšej budúcnosti, keď sme mu želali večný život. Stalina a Gottwalda som neskôr pochopil tak, že ako im, tak aj ich myšlienkam, želám ničím nerušený, večný pokoj. Lenže na Prvého mája, o ktorom hovorím, mi to ešte nič neznamenalo, ledaže psinu.
(Prelistoval som si v súboroch vlastnej pamäte a vybavilo sa mi torzo nasledovnej básničky, ktorú som sa naučil naspamäť z vnútornej strany dverí vecka Univerzitnej knižnice na jar roku 1968:
„Kto mládež našu vedie bez váhania,
otvára naše obloky.
Povedzte sami:
strana naša rodná
a prvý rodák, súdruh Široký."
Takže ani súdruh Široký, šéf slovenských komunistov, neupadol u mňa do zabudnutia. Po auguste 1968, keď u nás proti antisocialistickým živlom tankami nezištne zasiahli bratské armády tábora mieru a socializmu, táto básnička zo záchodu určite zmizla, spolu s nápismi, ktoré sa poobjavovali po celej Československej, znovu neochvejne socialistickej republike. Nie že by básnička bola ideologicky vadná, ale svojim umiestnením mohla vyvolávať pochybnosti v duši čitateľa o múdrosti politiky strany našej rodnej.)
Došli sme na hlavné námestie, ktoré bolo schopné pojať tisícky jasajúcich pracujúcich, penzistov i školákov z celého okresného mesta. Či skutočne jasali mňa by posudzovať nenapadlo, ale mestský rozhlas, ktorý sprievod komentoval, to tak akosi zdôrazňoval a svojou hlasitosťou akékoľvek iné myšlienky prehlušil. Keď bolo teplo, prišli sme v krátkych nohaviciach, ale stalo sa, že sa náhle schladilo a potom tí, čo sme bývali blízko námestia, sme sa rozbehli domov doobliekať sa bez toho, aby nám chvíľu neprítomnosti počas prejavov učitelia vyčítali, ba možno si ani nevšimli, že sme chýbali do počtu, ak sa niektorí už nevrátili. Alebo len privreli oči. Sabotovanie sviatku práce hoci len neprítomnosťou v sprievode, sa vtedy bralo ako ťažký prehrešok a to aj u učiteľa, že nedokázal pozitívne, v budovateľskom duchu, vplývať na svojich žiackych zverencov. Takže tými privretými očami učitelia nechránili len absentujúcich žiakov, ale predovšetkým aj samých seba.
