Môj Prvý máj z pred polstoročia (2)

Námestiu trónila tribúna, ktorej zdvihnutá zadná stena bola pokrytá červeným plátnom, na ňom príkaz proletárom všetkých krajín, aby sa spojili, pod ním do oblúkov usporiadaná sovietska i československá zástava, obe zaranžované tak, aby nás naplnili pocitom rovnocennosti spojenectva Československa s magúčim Sovjetskym Sojuzom, ako sa to vtedy zdôrazňovalo a štyri desaťročia našej povojnovej histórie sme tomu navonok aj verili, lebo však nám nič iné nezostávalo.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

Potom tam ešte boli profily dedov vševedov marxizmu-leninizmu. Vtedy mi pripadali skôr ako nejaké rozprávkové bytosti a že boli klasici, ktorých večne živé dielo nás malo inšpirovať do nemoty, som sa začal dozvedať až neskôr. Za najstarších prvých májov, ktoré si ešte pamätám, boli to Marx, Engels, Lenin, Stalin a Gottwald, neskôr Stalin a tuším i Gottwald zmizli. Stalin upadol, pre niektorých do trápnej, pre iných do zaslúženej nemilosti, zatiaľ čo Gottwaldovi sa síce význam uznával, ale už len na provinčnej československej úrovni, preto sa viac popri Marxovi, Engelsovi a Leninovi, ako zakladateľoch lepšej budúcnosti celého, nielen československého ľudstva, neobjavoval.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

A pred tým všetkým na vyvýšenom pódiu vážne postávali funkcionári, zo dvadsať či tridsať ich bolo, ktorí zobrali na seba bremeno zodpovednosti za zdarné smerovanie okresu do šťastnej komunistickej budúcnosti po ceste načrtnutej mysliteľmi za ich chrbtami. Mysleli to vážne, lebo na rozdiel od nás, poctivo na tribúne všetky prejavy vytrvali, od svojej skupiny neodbiehali, nebavili sa medzi sebou, sústredene sa tvárili, prerušovali prejavy súhlasným potleskom, ba dokonca aj smiechom, ak sa rečník rozhovoril o prostoduchosti mocipánov na Západ od našich hraníc, ktorí si neuvedomovali, že ich štrnganie zbraňami bolo vlastne posledným kopaním zdochýňajúceho koňa. K tomu potlesku i smiechu sa potom pridalo celé námestie, postupne od prvých radov až po posledné, podľa toho, ako sa z tvorivého, či iného zadumania zobúdzali postávajúci občania. My, školáci, sme tlieskali a smiali sa tiež, aby nevyšla najavo pravda o tom, že sme tomu nerozumeli a že nám to bolo všetko fuk. Na to, aby sme aj vnútorne dozreli na uvedomelých budovateľov lepšieho sveta, sme zrejme potrebovali absolvovať ešte veľa takýchto prvých májov. Poznali sme už teda standing ovation, hoci vtedy sa tomu hovorilo „nadšený dlhotrvajúci potlesk," súdiac podľa toho, čo sa v novinových článkoch o priebehu prvomájových osláv vsúvalo do zátvorky za príslušnou pasážou prejavu. Ten potlesk, nech už ho nazveme akokoľvek, určite vymysleli z kolegiality dôležité osobnosti stojace na pódiu v pozadí, aby dali rečníkovi príležitosť si upiť. Lebo že rečník hlavne počas nadšeného dlhotrvajúceho potlesku dvíhal pohár k ústam, to sme videli a potom sme zhlukli hlavy dohromady, chichotali sa detinsky, čo v tom pohári asi bolo a očkom sme pokukovali po učiteľoch, aby si náš posmech z okresných funkcionárov nevšimli. Kokakola v pohároch určite nebola, lebo v tých časoch sa nielen spochybňovali jej zdravotné účinky, ale bola vadná aj ideologicky ako nástroj imperialistických monopolov na zbedačovanie proletariátu tých štátov, do ktorých prenikla a to sa nám, v pevnom zväzku v práci i obrane vlasti so Sovietskym, vtedy ešte Sväzom, nemohlo stať.

Skryť Vypnúť reklamu

Mňa viac ako tribúna, funkcionári a ich prejavy, pútali alegorické nákladné vozy, hlavne s baníckou tematikou, lebo na tom si toto staré banícke mesto veľmi zakladalo. Baníci v slávnostných uniformách stáli na korbách nákladných vozov a vlečiek traktorov pri rôznych baníckych strojoch a atrapách šácht, aj keď neskoršie sa na prvé máje od takýchto vozov upustilo. Boli príliš drahé, predpokladali dlhú prípravu a žiadalo sa chrliť rudu na povojnovú industrializáciu. Uznalo sa, že nákladné prvomájové zábavky toto snaženie brzdili. Romantika Disneylandu, ktorú alegorické vozy predstavovali, sa stala reakčným prežitkom, s akým sa hrdí budovatelia komunizmu nemajú čo stotožňovať. Lebo správy o Disneylande sa prefiltrovali aj do nášho malého baníckeho mestečka potom, ako bezpečnostné zložky USA odopreli návštevu tohto amerického sna generálnemu tajomníkovi sovietskych komunistov Nikitovi Sergejevičovi Chruščovovi počas oficiálnej návštevy USA. Aká nehoráznosť sa mu stala! Vraj z osobných bezpečnostných dôvodov. My sme však vedeli svoje, hlavne to, že pretrvávala sovietska propagandistická obmena Disneylandu o spoločnosti vyššieho typu vychádzajúca z ruskej tradície Potemkinovských dedín, ale o tom sa, samozrejme nevyprávalo!

Skryť Vypnúť reklamu

Prv ako mohlo nastať rečnenie, odspievali sme si štátne hymny, českú, slovenskú i sovietsku. Vtedy nebolo zvykom diskutovať o tom, či hymnu spievať alebo nespievať. Spievalo sa a hotovo. Potom nasledovali prejavy, ktorým som nerozumel, ani moji spolužiaci, skoro sme sa medzi sebou rozhovorili a učitelia nás napomínali, aby sme predsa len počúvali, lebo sa hovorilo o našej budúcnosti, aj keď pochybujem, že by prejavom sami venovali pozornosť. Naučili sa mlčať, vážne tváriť, ako všetci dospeláci na námestí, a po ich vzore sme dorastali aj my. To boli časy, keď prejavy trvali celé hodiny a v meste na južných svahoch Slovenského Rudohoria, o prvých májoch ktorého hovorím, boli prejavy dvojjazyčne, slovensky i maďarsky. Bolo to veru o budúcnosti gemerskej strany Rudohoria, lebo v prejavoch našich mestských a okresných funkcionárov často zaznievali slová o tom, ako budeme budovať na stáročných baníckych tradíciách, hoci už vtedy muselo byť jasné, že baníctvo dáva Rudohoriu vale. Po novembri 1989 som si uvedomil neuváženosť takýchto vízií, keď som v rámci podujatí regionálnej politiky Európskej únie navštevoval rôzne oblasti Východoslovenského kraja. Moje mesto z mladosti patrilo medzi tie, ktoré mi pripadali najospanlivejšie. V tých dobách, keď sa v našom meste iba búchalo do pŕs, že budeme budovať na baníckych tradíciách, funkcionári ďalej na východ republiky si uvedomili, že niečo pre svoje mestá musia aj vykonať, zobrali demižón tokajského a šli do Prahy vybavovať investície, lebo vtedy sa to tak robilo. Nechceli budovať na tradíciách, ktoré boli orientované hlavne na vtedy už nepostačujúce poľnohospodárstvo a fabriky si vykoledovali. Teraz majú problémy, aj s fabrikami, kto by ich nemal, ale zdá sa mi, ako keby im tá dynamika predsa len zostala a ako keby sa viac hýbali vpred, než moje zaspaté mesto s pominutou baníckou slávou. A napáda ma, či našim miestnym funkcionárom už vtedy nevadil práve pragocentrizmus a že veru by sa toho demižóna neštítili, keby sa s ním chodilo do Budapešti, ktorá im bola, možno nielen geograficky, bližšia.

Skryť Vypnúť reklamu

Súvisiaci článok:

http://vratny.blog.sme.sk/c/227048/Moj-Prvy-maj-z-pred-polstorocia-1.html

Štefan Vrátny

Štefan Vrátny

Bloger 
  • Počet článkov:  283
  •  | 
  • Páči sa:  64x

V živote som vystriedal viacero bydlísk i povolaní a som teda z každého rožku trošku. Zoznam autorových rubrík:  Inde v EurópeÁziaNepriateľská osobaBritské ostrovyOsudyU nás na SlovenskuU susedovUSA, KanadaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Skryť Zatvoriť reklamu