Námestím zaburácala Pieseň práce, veď bol sviatok práce, zaduneli delobuchy a na oblohe sa zasvietilo niekoľko svetlíc na padákoch, za ktorými sa vrhli menej disciplinovaní, či menej strážení mládežníci, na čo sme sa my z nižších tried iba rezignovane a závistlivo dívali, však v tlačenici okolo dvoch-troch padnutých padákov sme nemali šance. To všetko za znenia piesne slávnej vznešenej, chváliacej prácu, ktorá jediná vie ľudstvo k blahu viesť... Taký nejaký bol motív Piesne práce, ktorá mi v tom čase znela ako blabotanie, hoci po rokoch som si uvedomil, že vlastne by som jej odkaz ochotne prijal za svoj a moja pracovitá matka asi tiež, takže aj keby sa pieseň práce stala predmetom našej diskusie, sotva by to vyústilo do niečoho takého, za čo sa zhoršovala známka z chovania.
Pieseň práce skončila a súdruhovia z tribúny sa náhlili za zadnú stenu, kde sa z nich stáli celkom normálni ľudia, ktorí si potrebovali uvolniť skrehnuté nohy, ovlažiť vyschnutý krk, odbehnúť vyčúrať sa a pre nás ostatných na námestí to bol signál, aby sme sa zase zoradili do sprievodu a tentoraz už voľným krokom, bez spevu a skandovania hesiel, ale za zvukov baníckej dychovky, šli na ihrisko, kde sa konala ľudová veselica. Pre dospelákov to znamenalo pivo, víno, pre nás školákov malinovku a pre všetkých párky s horčicou, cigánsku kapelu, javisko s vystúpeniami ľudových súborov, nejaký ten futbal, či atletiku a často aj veľa blata. To blato bolo zadarmo, za ostatné hmotné pôžitky sa samozrejme platilo, hoci aj to sa malo zmeniť, lebo v prejavoch i straníckych dokumentoch sa vážne začalo uvažovať o komunizme, kde potreby a nie peniaze budú rozhodovať o tom, kto čo dostane. Začal tým už spomínaný súdruh Chruščov, generálny tajomník sovietskych komunistov, ktorý na ktoromsi zjazde, za dlhotrvajúceho búrlivého, nadšeného, potlesku zvestoval, že už dnešná generácia bude žiť v komunizme a tieto úvahy sa postupne prefiltrovali po celom tábore mieru a socializmu, aj na úroveň prvomájových prejavov v našom mestečku. Ten búrlivý, nadšený, dlhotrvajúci potlesk, čo tieto prehlásenia u nás sprevádzal, bol perfektne podľa sovietskeho vzoru, len skandovanie „Nech žije..." už neviem čo, bolo predbežne ešte v slovenčine. Mne sa takéto úvahy nezdali, lebo keby každý bol taký hladný ako ja, tých párkov bolo na ihrisku žalostne málo. Nám školákom predbežne stačilo, že sme sa už nemuseli držať sprievodu a prestali sme byť pod dozorom učiteľov. Vlastne sami učitelia sa ešte zo sprievodu povytrácali a s nimi aj kopa spolužiakov, lebo to už bola voľná časť dňa, keď sa účasť viac nekontrolovala. Na námestí bolo treba dozerať, aby sa každému ušla porcia ideovej potravy, ktorá čo do dôležitosti ďaleko predčila malinovku, pivo, párky a to ostatné, čo nás čakalo na ihrisku a v blízkej budúcnosti zadarmo aj v komunizme.
Raz na Prvý máj na ihrisku mali ďalekohľad, podľa dĺžky by som ho teraz typoval na amatérsky, hvezdársky. Bol jasný deň, hviezdy sme ním sledovať nemohli a tak sme si približovali okolité kopce, až do momentu, keď jeden z dospelejších záujemcov neobjavil, ďaleko pre voľné oko, avšak blízko pre ďalekohľad, v kríkoch na kraji lesa, párik v chúlostivej situácii. Potom už sa ďalekohľad k nám školákom nedostal, úplne si ho zmonopolizovala staršia generácia, možno ešte nie dospelá, ale tým, že bola aspoň poldruha hlavy vyššia, si dokázala presadiť právo silnejšieho. Boli to ešte mladí, ideovo nezrelí mládenci a nenapadla ich otázka v tom momente najzávažnejšia, či sa párik vybral na kraj lesa pred prvomájovou manifestáciou, alebo po nej a teda či sa svojim neuváženým správaním nedopustil sabotáže sviatku práce. To, čo zaujímalo ich, by dnes už asi ani tak zaujímavé nebolo, však podobné scénky možno nájsť v televízii, na internete a nahrávkach, ktoré sú bez problémov prístupné aj bez hvezdárskeho ďalekohľadu, so všetkými podrobnosťami a zo všetkých uhlov. Tieto vymoženosti sme vtedy nemali, vlastne ani potom dlho nie, ako sme dorástli na mládeži neprístupné filmy, lebo i tam sa mládeži najneprístupnejšie scénky ukazovali len veľmi náznakovo, pokiaľ si aj tie pracovníci kina nevystrihli do súkromnej filmotéky. (Pre lepšie porozumenie uvádzam, že sa bavíme o dobách, keď sa ešte obrazové sekvencie sejvovali na celuloidovom filme a kto nevie, čo je celuloidový film, nech si to zistí na internete, pričom iba v slovenskom zozname som si našiel 1 097 075 odkazov. Bola to zlatá doba pre autorov, lebo výroba filmu bol drahý i náročný proces a kopirajty sa na rozdiel od dnešnej digitálnej doby ťažko porušovali.)
Súvisiace články:
http://vratny.blog.sme.sk/c/227048/Moj-Prvy-maj-z-pred-polstorocia-1.html
http://vratny.blog.sme.sk/c/227233/Moj-Prvy-maj-z-pred-polstorocia-2.html
