Moja dobrá mama dlho mi bránila, aby som mal nožík, stále mala obavy, že sa porežem a vlastne aj doma sme mali všetky nože tupé, len aby sme sa nedajbože neporezali. Ten nožík v tvare rybičky, ktorý som si jedného prvomájového dňa našiel na ihrisku, mama najprv skontrolovala, či je dostatočne tupý a keďže bol, aj mi zostal. Tak som sa dopracoval do riadneho stavu chlapčenského, lebo v tých dobách ešte stále platilo, že poriadny chalan musel mať vo vrecku nožík a špagát. „Časy sa zmenili. Dnes je to už mobil, prezervatív a často aj injekčná striekačka," povedal mi lakonicky nedávno o dve generácie mladší známy, keď som mu o tom už ani neviem pri akej príležitosti rozprával. Čo sa dá robiť, verím mu. Nech mi slúži ku cti, že som sa dokázal, hoci len čiastočne, prispôsobiť. Mobil nosím vo vrecku stále aj ja.
U nás doma sa vo vzťahu k politickým sviatkom pestovala ideológia vlažnosti. Prvý máj ako sviatok práce sa však trávil sviatočne až do konca. Proste nerobili sa práce bežného dňa a nedeľná atmosféra mu zostala aj počas neskorého popoludnia a podvečer. Otec zorganizoval mariáš partiu so susedmi a ja som sledoval, ako mu stĺpiky hliníkových päť i desaťhaliernikov raz rastú, čo ma tešilo a napĺňalo sebavedomím, potom klesajú, čo ma skľučovalo. Vtedy som sa azda po prvýkrát začal dozvedať, že existuje čosi ako bezplatný zisk, či vykorisťovanie, keď sa niekoho stĺpik mincičiek začal dvíhať v očiach spoluhráčov okolo okrúhleho stola do závideniahodných výšok. Teraz to beriem ako súčasť dobromyseľného politického vtipkovania, ktoré sa u nás začalo rozmáhať medzi ľuďmi, ktorí si dôverovali, lebo im pomáhalo prekonávať frustrácie z nemožnosti vydiskutovať si otvorene vlastné názory, či pochybnosti. Partie to boli vyrovnané, ten stĺpik pred susedmi striedavo rástol i upadal a tak sa stále ktosi iný dostával na predstieraný ideologický pranier.
Keď sa susedia nepridali, tak sme mali rodinného žolíka alebo sa jednoducho vyprávalo. To bolo pred príchodom televízie a tuším sme sa viac rozprávali medzi sebou v rodine i so susedmi. Prvomájové oslavy, alebo prejavy, čo odzneli, nikdy nebývali témou, ja som sa na to nepýtal a tak som sa ani nikdy nedozvedel, čo si o tom všetkom mysleli dospeláci našej rodiny. Keď sa však teraz nad tým zamyslím, neviem sa ubrániť dojmu, že ma naši z ohľaduplnosti nechceli zaťažovať svojimi úvahami, aby zo mňa nevyrastala dezorientovaná, rozpoltená osobnosť. Možno si hovorili, že k tomu bude dosť príležitostí neskôr, keď dúfali, že už budem uvážlivejší a odolnejší, ba možno sa aj báli, aby som sa v nevhodnej spoločnosti nepreriekol a nedostal pred nastúpenou pionierskou skupinou pokarhanie a na vysvedčení trojku z chovania. Do polepšovne, pokiaľ sa dobre pamätám, sa za ideologicky vadné reči deti neposielali, ani zo základnej školy nevyliali, však bola povinná a kárne opatrenie z predchádzajúcej vety stačilo. Zato rodičia v práci si mohli užiť kádrovania za to, že nedokázali, či nechceli viesť svoje ratolesti k láske vlasti sovietov a k tej našej... Ale nechajme tieto pochmúrne úvahy, aby sme si nekazili sviatočnú náladu radostného Prvého mája.
Čas pokročil a to sa už Prvý máj pomaly schyľoval do ďalšieho bežného dňa. Mama nariadila povinnú modlitbu, ktorá sa večer končila poďakovaním za to, že som deň šťastlivo prežil a prosbičkou, aby anjeličku môj strážničku opatroval moju dušičku, aby bola čistá... Aj zuby som si umyl dočista, kefkou, lebo tú, žiaľ, žiadna modlitba, čo ako vrúcne mienená, nemohla a nesmela nahradiť, a šlo sa do postele. Na druhý deň bolo treba skoro vstať, ísť miništrovať na rannú omšu o šiestej, potom stihnúť ešte návrat domov, rýchle raňajky a hajde do školy učiť sa budovať lepšiu spoločnosť.
Súvisiace články:
http://vratny.blog.sme.sk/c/227048/Moj-Prvy-maj-z-pred-polstorocia-1.html
http://vratny.blog.sme.sk/c/227233/Moj-Prvy-maj-z-pred-polstorocia-2.html
http://vratny.blog.sme.sk/c/227382/Moj-Prvy-maj-z-pred-polstorocia-3.html
