V tejto súvislosti za pripomienku azda stojí situácia v Košiciach v časoch druhej svetovej vojny a po nej. Vtedy boli Košice hodne pomaďarčené, keď po pričlenení k horthyovskému Maďarsku úrady odtiaľ vyhnali vyše dvadsaťtisíc Čechov a Slovákov a potom ešte vyše desaťtisíc Židov a vo významnej miere ich nahrádzali prísunom štátnych úradníkov, vojakov, žandárov i civilov z Maďarska. Zámer natrvalo pričleniť Košice k Maďarsku síce nevyšiel, maďarský vplyv však bolo v meste výrazne cítiť, až kým sa v 1960. rokoch nezačali budovať Východoslovenské železiarne, vďaka ktorým sa mesto prudko rozrástlo na štvrťmiliónovú metropolu prílivom ľudí z celého bývalého Československa, hlavne však Slovákov z Východného Slovenska. Maďari sa obávajú, že by sa tento scenár mohol zopakovať aj na Žitnom ostrove a preto nechcú pripustiť nič, čo by tu mohlo narušiť zdedenú národnostnú skladbu obyvateľstva s maďarskou dominanciou. Ostatne podobne ako v Košiciach, aj keď nie v takej miere, sa posilňoval slovenský vplyv v Komárne po výstavbe Slovenských lodeníc, či v Štúrove po vzniku celulózok a papierní. Preto žiadne Gabčíkovo, ale ani súsošia Cyrila a Metoda. A keďže brzdiť výstavbu či teraz už prevádzku z nacionalistických motívov sa v modernej Európe nenosí, vznikol protigabčíkovský argument založený na úvahách o ochrane životného prostredia.
Krátko predtým ako medzinárodný súd v Haagu vyslovil svoj verdikt nad sporom medzi Slovenskom a Maďarskom, sme si vypočuli ostré slová proti dielu zo strany vedúcich predstaviteľov Maďarska ako predprípravu maďarského obyvateľstva, že maďarský oficiálny postoj v tejto kauze pohorí. Po rokoch mlčanlivého čakania najnovšie počúvame šibrinkovanie drevenou šabličkou zo strany predsedu maďarského parlamentu, keď hovorí o oprávnenosti vojenského zásahu Maďarska pri ochrane maďarského územia, ktoré údajne vodné dielo na Dunaji „brutálne" zmenilo. Akoby predpríprava na ďalší verdikt od Haagskeho súdu, ktorý sa Maďarom znovu ťažko bude prežierať. Hlavne keď jeho naplnenie ich bude stáť veľké peniaze.
Už-už aby sa veci v Haagu pohli. Azda to posunie dianie vpred, hlavne ak to pomôže prekonať emocionálnosť problému, ktorý by sa mal riešiť predovšetkým racionálne. Lebo ak akékoľvek kolo rokovaní o vodnom diele Gabčíkovo-Nagymaros zostane len na Slovákoch a Maďaroch, zase to bude rozhovor hluchého s nemým. V prvom rade treba zlomiť maďarské, už z čias Trianonu známe „nem, nem, soha", teda „nie, nie, nikdy" a na to Slovensko samo o sebe nestačí. Aj tu treba zásah vyššej moci.
