Čo tomu vlastne predchádzalo.
Využil som možnosti, ktoré poskytovala mladým ľuďom Československá jar z pred invázie sovietskym agresorom v roku 1968 a šiel som, ako mnoho mladých ľudí dnes, na zahraničnú výrobnú prax do Belfastu, hlavného mesta Severného Írska. Vtedy som mal ukončený štvrtý ročník na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave a odchádzal som s predstavou, že si pobyt na Britských ostrovoch podľa možností predĺžim, aby som sa zlepšil v angličtine, možno si tam aj napísal diplomovú prácu a naučil sa niečo o svete, ktorý som z vtedajšej československej socialistickej perspektívy poznal, ako som bol presvedčený, skreslene. Krátko po mojom odchode došlo k invázii Československa a ja som svoje plány začal realizovať. Zapísal som sa na univerzitu v Belfaste, získal som tam titul bakalára ekonómie, pokračoval som na štúdiách v Spojených štátoch v Los Angeles a v New Yorku, odkiaľ som si odniesol titul magistra ekonómie, pokračoval som v Japonsku, kde som pracoval ako praktikant v automobilke Nissan a potom v jednom tokijskom nakladateľstve, za našetrené peniaze som precestoval na ceste späť do Európy viaceré ázijské štáty, ktoré boli v tom čase pre voľné cestovanie prístupné (Čína sa ešte stále nespamätala z kultúrnej revolúcie Mao Tse-Tunga, podobne Juhovýchodná Ázia z vojny), pobehal som si ešte po Západnej Európe a z Británie som sa po vyše ôsmych rokoch rozhodol vrátiť do, žiaľ už zase post-stalinisticky znormalizovanej vlasti. Nebudem sa rozpisovať o mojich skúsenostiach v zahraničí, lebo sa veľmi podobajú tomu, čo prežíva množstvo našich ľudí, ktorí podobne ako kedysi ja, v súčasnosti študujú, pracujú a cestujú v zahraničí. K tomu, čo sa o tom píše a hovorí dnes, vlastne ani nemám čo dodať. A keď už skutočne chcete vedieť, ako to so mnou bolo, tak si môžete prečítať trebárs aj špičkové diela svetovej literatúry, ako napríklad Jacka Kerouaca, amerického bítnika z 1950. rokov, ktorého som si pred nedávnom znovu prelistoval a miestami som sa v ňom videl. Až na to, že Kerouac sa nakoniec ešte v mladom veku stal obeťou cigariet, alkoholu a drog, čo pre mňa stále bolo a zostalo tabu.
Lenže to, čo bolo normálne pre mňa a čo je už konečne normálne aj pre mojich dnešných slovenských spoluobčanov, bolo podozrivé pre orgány štátnej moci normalizovaného Československa a tam kdesi začína práca na vyše šesťsto stránkovom dochovanom spise komunistickej ŠtB.
Zaujímavé je, že eštebákom ani tak nevadilo to, že som odišiel, ako keby to z hľadiska socialistickej morálky považovali síce za neprípustné, ale pochopiteľné, zato o to viac bazírovali na otázke, prečo som sa vrátil. V spise sa mi uchovali nasledovné štyri verzie o dôvodoch môjho návratu.
Prvá verzia je tá, ktorú som uvádzal všade ja. „V zahraničí jsem nezůstal z nějakých politických důvodú, chtěl jsem studovat a cestovat a využil jsem příležitosti, která se mi k tomu naskytla. Do vlasti se vracím z toho důvodu, že ČSSR považuji za svůj domov. V ČSSR bych chtěl nastoupit do zaměstnání, které by odpovídalo mým znalosten a zkušenostem. Zatím budu v ČSSR bydlet v Košicích u svých rodičů."
Takto preložil do češtiny moje slovenské vysvetlenie pracovník pasovej kontroly na železničnom hraničnom prechode pri Chebe. Nedávalo to zmysel, lebo veď Československú socialistickú republiku som mohol považovať za svoj domov aj bez toho, aby som sa sem kedy vrátil, ale vycítil som, že moja poznámka zabrala a potom som ju používal aj na Krajskej správe Verejnej bezpečnosti v Košiciach a v rôznych formulároch, čo som musel vypĺňať. Na hranici mi išlo o to, čo najskôr sa zbaviť vrcholne nepríjemného pracovníka colnej a pasovej kontroly, ktorému som narušil pohodu sobotňajšej smeny (zámerne som si pre návrat zvolil sobotu, aby jemu podobných bolo na hranici čo najmenej). „Co tady hledáte, my Vás tady nepotřebujem!" celý čas zdôrazňoval, zazneli tam reči z dobovej propagandy o otvorenej náruči socialistickej vlasti, pričom mi to bolo podávané spôsobom, ktorý ma nemal nechať na pochybnostiach, že sa jednalo otvorenú náruč čohosi ako chobotnice a neustále opakoval „Ježiš-Maria, Ježiš-Maria". Neuväznili ma, žiadne fyzické násilie sa nekonalo a ani som to nečakal, lebo som mal československé znormalizované pomery veľmi dôkladne naštudované a hoci nepríjemnosti a obmedzovania som očakával, vedel som, že doba MUKLov, teda mužov určených na likvidáciu v uránových baniach, väzniciach alebo pracovných táboroch, sa už skončila.
Bližšie k pravde o dôvodoch môjho návratu bola moja sestra, ktorá podľa spisu v spoločnosti viacerých ľudí, včítane agenta ŠtB (pričom pochybujem, že by o jeho nasadení vedela), o mne povedala: „K svojmu bratovi Štefanovi sa vyjadrila, že sa do ČSSR vraj vrátil iba kvôli matke. Ďalej hovorila, že jeho pracovné zaradenie nezodpovedá jeho znalostiam. Chcela by, aby pracoval ako prekladateľ alebo vedecký pracovník, kde by mohol využívať svoje jazykové znalosti a vzdelanie..."
Zápis vznikol niekoľko rokov po mojom návrate a po smrti môjho otca a preto asi sestra spomenula iba matku. Rodičia bol hlavný dôvod môjho návratu, aj keď sa samozrejme patrilo sem pozrieť po vyše ôsmych rokoch tak-či-tak. Každý máme svoje hodnoty a ja som veľmi rád, že som stihol otca, ktorý umrel krátko po mojom návrate a tých niekoľko rokov, čo som strávil v spoločnej domácnosti s matkou by mi žiadna hollywoodska rozprávka nenahradila.
Čo som ale mal povedať v duchu oficiálnej dobovej propagandy bolo zaznamenané v článku Magazínu pro každého z augusta (srpna) 1980. Mesačník bol českou všehochuťou, aj keď sa sústreďoval predovšetkým na otázky obrany štátu proti vnútornému a vonkajšiemu nepriateľovi. Článok som nenapísal, ani neautorizoval, aj keď bol písaný v mojom mene, hoci bez môjho vedomia a mňa akože citoval. Očividne pracovníci Federálneho ministerstva vnútra v Prahe podstrčili redaktorovi niektoré základné údaje z môjho životopisu, ktorý som vtedy bežne používal a redaktor to spracoval v duchu normalizačnej doby takto: „Proč se vracím? Především si uvědomuji, že jsem udělal velkou hloupost a sedl na lep lidem, které jsem vůbec neznal. Byl jsem stále bezdomovec, nikde mě nechtěli brát jako rovnocenného partnera. V těchto chvílích si člověk teprve uvědomí, že vlast má jenom jednu a rodiče také. Proto jsem požádal náš zastupitelský úřad v Anglii o povolení návratu zpět domů..."
Veľa sa vtedy hovorilo o láske k socialistickej vlasti, ale mne podobné politické úvahy boli cudzie. Určite som sa tak nikde nikdy nevyjadroval, ani by som nespáchal faktografické chyby, ktoré sa vyskytli vo zvyšku článku.
Nuž a čo si o mne mysleli eštebáci interne, je zosumarizované v expertíze vykonanej pracovníkom I. oblastného odboru I. Správy Federálneho ministerstva vnútra. Citujem:
„Ten hoch (t.j. nemecky „chlapec") nehovorí ani 5% pravdy. Všetko má zlegendované a s neprehľadnosťou. Odporuje fakty, lebo si myslí, že tento svet nepoznáme. Veď až naivne strieľa vedľa. Nehovoril som s ním, ale je to vyložený dobrodruh, ktorý po celú dobu živoril. To, že sa nemohol nikde chytiť na bežnú prácu doviedlo ho k tomu, že sa vrátil. To bolo východisko z jeho krízy.... Podobných som stretával a ešte sa ho opýtame, ako vyberal a žral odpadky. Som ochotný sa zúčastniť jednania. Treba mu jeho výpoveď jednoznačne znehodnotiť, nech si nemyslí, že nás „dostal" a koniec. Zdôrazniť, že takých kádrov neuznávame, jeho skúsenosti pre socializmus sú nepriateľské, nepotrebné. Môže dostať riadnu manuálnu prácu a na nič nech nesiaha. Možno mu poskytnúť /ponúknuť/ vycestovanie navždy... Ináč nám bude otravovať život a kaziť ovzdušie."
