Nepriateľská osoba 21 Apage satanas

Nad tým, že som nebol ústretový, si eštebáci v mojom spise povzdychli veľakrát. Napríklad v pláne agentúrno-operatívneho rozpracovania objekta „Filozof" z 10. decembra 1976 sa objavila takáto poznámka:

Písmo: A- | A+
Diskusia  (27)

Doterajším rozpracovaním objekta boli získané poznatky, že je to osoba vzdelaná a skúsená, avšak ťažko prístupná pre druhé osoby.

Podobne sa vyjadruje šesť rokov neskôr plán agentúrno-operatívneho rozpracovania objekta „FILOZOF" z 29. decembra 1982:

Doterajším rozpracúvaním objekta i keď neboli získané priame príznaky nepriateľskej činnosti proti ČSSR, zostáva tento aj naďalej predmetom nášho kontrarozviedneho záujmu a to hlavne k poznatkom o pobyte v kapitalistickom zahraničí, jeho stykom na kapitalistické zahraničie, ako aj k jeho chovaniu a činnosti po návrate do ČSSR. Aj keď sú sťažené podmienky pre neprístupnosť objekta, je nutné pokračovať v jeho rozpracúvaní naďalej.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nechodil som sa radiť, čoho dôležitosť som už vysvetlil, a tak sa hľadali iné spôsoby, ako ma umravniť. (http://vratny.blog.sme.sk/c/220313/Nepriatelska-osoba-6-Jemne-vydieranie-zajazd-s-ROH-do-Uzhorodu.html)

Bol som v rodičovskom byte, keď zrazu zazvonil zvonček od vchodových dverí. Bol večer, niekoľko dní pred Vianocami. K dverám sa dostavila sestra skôr ako ja, počul som štrnganie kľúčov, šťuknutie kľučkou a hneď na to jej podráždené slová.

„No čo už zase od neho chcete. Čo mu už konečne nedáte pokoj."

A zrazu zmenila tón.

„Ale áno, je doma. Nech sa páči, poďte ďalej," snažila sa nasadiť pre zmenu priateľskú atmosféru.

Skryť Vypnúť reklamu

To som už do predizby vošiel aj ja. Vo dverách stáli traja pracovníci bezpečnosti, uniformovaní, teda poriadková polícia, nie eštebáci, ktorí by prišli v civile. Ale tomu ich rozpačitému, hranému úsmevu som neveril.

„Nesmiete vstúpiť, pokiaľ nemáte povolenie od prokurátora na domovú prehliadku," povedal som hneď.

Žiadne povolenie samozrejme nemali a moja poznámka ich očividne zaskočila. Zostali však za dverami.

„Čo vás to napadlo sem teraz prísť?" snažila sa prekonať trápnosť situácie sestra.

„Dostali príkaz a od koho, to ti nepovedia," odpovedal som jej na otázku, aj keď nebola mienená mne.

Nastala chvíľa ťaživého ticha a bol by som im zavrel pred nosom dvere, len v tom sa spamätal jeden z nich, asi ich veliteľ, lebo mal na výložkách najviac hviezdičiek.

Skryť Vypnúť reklamu

„Prišli sme si overiť vášho zamestnávateľa."

To si mohli zisťovať, lebo platili zákony proti príživníctvu, aj keď oni kvôli tomu neprišli. Ich nadriadení ma mali pod kontrolou a dobre vedeli, že riadne pracujem. Bral som to ako výhovorku a snahu nezvaných návštevníkov chrániť si tvár.

Ukázal som im občiansky preukaz, ktorý v tých časoch obsahoval množstvo strán, aby sa do nich zmestili aj záznamy od zamestnávateľov. Občiansky preukaz som mal v poriadku, pečiatka od zamestnávateľa úradne potvrdzovala, že nie som príživník a zdalo sa mi, že žandár, ktorý v ňom listoval, vlastne ani nevnímal, čo v ňom je. Preukaz mi bez slov vrátil a všetci traja bez pozdravu odišli. Sestra akoby cítila potrebu sa o veci porozprávať, ale mne sa nechcelo mrhať slová na osoby, ktoré som si za ich práve odvedenú prácu nevážil.

Skryť Vypnúť reklamu

Návšteva mala svoj dovetok. Po niekoľkých dňoch mi sestra oznámila.

„Veliteľ tých troch bol za mnou v knižnici. Vraj nemajú vo zvyku sa ospravedlňovať, ale v tvojom prípade sa ospravedlňujú. ‚Zato i tak si myslíme, že by váš brat mal byť realistický,' dodal."

Ospravedlnenie som prijal, lebo dôstojník bezpečnosti sa musel poriadne premáhať, kým ho vyslovil. Len poznámku o tom, že by som mal byť realistický, si mohol odpustiť. Bral som to ako výzvu byť ústupčivý voči jeho kolegom zo štátnej bezpečnosti, a tým si to u mňa iba pohnojil. V tom čase Gorbačov v Sovietskom zväze už rozbehol plným tempom perestrojku, ale aj keby sa perestrojka nekonala, za eštebákmi by som sa „radiť" nechodil. Keď sa panstvo bavká a usporadúva si poľovačky, vybraná obeť sa nebaví, nespolupracuje ani sa nebratríčkuje s honcami. To sa nerobí, to by bolo proti prírode!

Táto epizódka časovo spadala do obdobia, z ktorého sa mi spis nezachoval. Aj mi je ľúto. Nedbal by som vedieť, ako si túto skúsenosť poznačili a či ju vôbec dali do spisu. Možno ani nie, lebo ich nectila ani podľa ich noriem.

Keby ma vtedy vyzvali, aby som s nimi šiel, asi by som sa nevzpieral. Boli traja, bol neskorý večer a sotva by som mal proti nim šance. Pri výsluchu by som povedal do zápisnice základné údaje o sebe, o zamestnávateľovi, to som bol povinný podľa zákona a bolo to aj v mojom záujme, a potom by som trval na tom, že sa chcem porozprávať s podnikovým právnikom môjho zamestnávateľa. Na to som mal takisto právo v zmysle zákona, aj v zmysle podnikovej kolektívnej zmluvy, podľa ktorej zamestnanci mohli žiadať bezplatné právne poradenstvo od podnikového právnika i v súkromných záležitostiach. Ďalej by som sa s nimi nerozprával. V 1950. rokoch by ma riešili nepredstaviteľne brutálnym spôsobom a pravdepodobne, ako mnohých iných, aj fyzicky i psychicky zlomili. V časoch normalizácie sa to už nerobilo. Podľa zákona mali právo ma zadržať 48 hodín bez súdneho rozhodnutia, ale aj to by si veľmi dobre rozmysleli.

Mnohí naši ľudia by boli v takej situácii vystrašení a mysleli by si, že musia vypovedať a dali by sa deptať. A boli aj naivky, čo sa pokladali za misionárov a mysleli si, že svojím dohováraním či presviedčaním eštebákov učlovečia. Nebaviť sa s nimi malo na nich oveľa výchovnejší účinok, lebo si uvedomovali svoje obmedzenia, čo ich určite žralo a nútilo zamyslieť sa nad sebou.

Podobne som sa zachoval raz, keď ma jeden z mládencov, čo ma akože rozpracovával, zastavil na Hlavnej, vtedy Leninovej ulici v Košiciach. Vyťahoval na mňa služobný preukaz a žiadal ma, aby som šiel s ním. Ja som sa jednoducho obrátil a šiel, ale preč od neho. Fyzicky by ma asi bol zvládol, lebo predpokladám, že bol na to trénovaný a ja nie som nijaký bitkár, to sa však na rušnej popoludňajšej ulici neodvážil. Stretol ma potom ešte niekoľkokrát v meste, ale vždy, keď ma zbadal, obrátil hlavu iným smerom a zrýchlil krok, aby sa čo najrýchlejšie dostal z dosahu môjho zraku.

Návštevu chlapcov z piatej bé (VB - verejnej bezpečnosti) som mal aj krátko po návrate zo zahraničia. Prišiel som domov, obaja rodičia boli doma a v obývačke sedeli v kreslách dvaja uniformovaní bruchatí bezpečáci, teda nie eštebáci. Na nič som sa nepýtal, ani som sa s nimi nepúšťal do reči, len som sa zašil do vedľajšej izby. Krátko na to sa zdvihli a odišli. V rodine o prípade nepadlo ani slova, aspoň nie v mojej prítomnosti, no cítil som, že rodičom to nebolo ľahostajné. Návštevu očividne nevnímali ako priateľskú a možno mali v tej chvíli o mňa aj obavy. Veľmi dobre si pamätali nacistickú okupáciu i roky tesne po komunistickom puči a možno dramatizovali situáciu viac, než si zasluhovala. To u nás ľudia robili bežne a eštebáci v ľuďoch strach aj zámerne rozdúchavali.

S eštebákmi som sa nebavil a vzorom mi bol jeden zo súdených v procesoch s členmi protištátneho sprisahaneckého centra Slánskeho z 1950. rokov. Tie som mal tiež prečítané. Napríklad Artur London z tejto skupiny, ktorému sa neušiel povraz, ale „iba" doživotie, neskôr predčasné prepustenie, publikoval svoje Doznania a Costa Gavras, známy grécky režisér, ich dokonca aj sfilmoval. Knihu som čítal a film videl pred návratom do Československa. Zo skupiny si zachránil život aj jeden, jeho meno si nepamätám, tým, že sa zaťal a so svojimi mučiteľmi sa nerozprával. Nedal sa zmanipulovať, nezapadol do scenára, a tak dostal nie slučku, ale „iba" doživotne, aby ho trochu neskôr, po smrti Stalina, prepustili. O podobných prípadoch písal aj Solženicyn. Tí, čo zamietli čokoľvek vypovedať, dopadli „menej zle". Ja som to mal podstatne ľahšie, lebo v 1970. a 1980. rokoch sa eštebáci snažili ísť na nervy, ale už nemučili. Ostatne aj v Biblii je precedent. Ježiša Krista opakovane pokúšal diabol, aj to bol typický eštebák, hoci nepracoval pre vtedy ešte neexistujúci sovietsky imperializmus. Ako to už tajné služby robia, za vernosť a ochotu spolupracovať ponúkal bohatstvo, vysoké spoločenské postavenie i služobné pôžitky. Kristus ho poslal do čerta známym „APAGE SATANAS" (Matúš, 4. kapitola). Keby bol Kristus súhlasil, nevozil by sa síce na Tatre 613, ako sa za socializmu vozili u nás vysokí stranícki funkcionári, ale pozlátená rímska kvadriga, teda štvorzáprah, by sa mu azda aj ušla. Kristus sa neradil s dobovými eštebákmi a tak po púšti chodil peši. Ja som takisto obľuboval pešiu turistiku. Však mojej pešej turistike po našich horách je v spise venovaná hádam aj polovica záznamov.

Satan bol ten biblický eštebák, lebo pracoval pre imperialistu, ktorý sa neštítil bičovať a potupne ukrižovať, a satani boli aj eštebáci z čias Stalina a začas po jeho smrti. O hrozných metódach, ktoré na svojich obetiach hlava-nehlava skúšali, sa už popísalo veľa. Eštebákov, s ktorými som mal dočinenia ja, by som už za satanov neoznačil. Oni iba šli na nervy, proti čomu sa dalo obrniť. Aj keď nie vždy s úsmevom. Zato hlúposť a znížená úroveň morálnych zábran bola u nich znateľná. U nich to bol predpoklad pre prijatie do zamestnania.

Ešte jedna poznámka z PRÍSNE TAJNÉHO záznamu z 23.7.1984.

Podľa názoru prameňa „nenáročný štýl života je VRÁTNEHO životným štýlom"... Po pracovnej stránke je však hodnotený kladne, celkovou úrovňou, prehľadom predčí aj iných vysokoškolsky vzdelaných spolupracovníkov. Služobné cesty absolvuje zásadne iba v súvislosti s odbytom perlitu do jednotlivých závodov PR KZ Košice. Zásadne sa nepohybuje v širšom okruhu priateľov, ani nenavštevuje zábavné a spoločenské zariadenia.

Mám mnohostostránkový spis ŠtB, ktorý potvrdzuje, že som bol dobrým pracovníkom, že som sa hojne angažoval v mimopracovných spoločenských aktivitách, že som viedol bezúhonný život, nič protizákonné, nič proti socialistickej vlasti, nič proti všeobecne prijatým morálnym zásadám, takže by sa mohol použiť ako podporný materiál k návrhu na udelenie čestného titulu „Hrdina socialistickej práce", však aj takých sme mali. Ešte keby som sa chodil radiť, každý už vie za kým, a nechal sa usmerňovať, možno by som zažil skvelú socialistickú kariéru, vrátane občasného odvezenia sa na už spomenutej Tatre 613 a straníckej návštevy Mauzólea V. I. Lenina v Moskve. Namiesto toho som do dnešných dní v spisoch ŠtB vedený ako NEPRIATEĽSKÁ OSOBA. Je to tak trochu aj irónia. Našťastie verím vo vyššiu spravodlivosť, ktorá sa nemusí prejaviť ihneď a už vôbec nie podľa malicherných ľudských predstáv, mojich, či autorov môjho spisu.

Štefan Vrátny

Štefan Vrátny

Bloger 
  • Počet článkov:  283
  •  | 
  • Páči sa:  64x

V živote som vystriedal viacero bydlísk i povolaní a som teda z každého rožku trošku. Zoznam autorových rubrík:  Inde v EurópeÁziaNepriateľská osobaBritské ostrovyOsudyU nás na SlovenskuU susedovUSA, KanadaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Skryť Zatvoriť reklamu