V prípade, že po vykonaní STÚ „ANALÝZA" (domová prehliadka http://vratny.blog.sme.sk/c/232752/Nepriatelska-osoba-18-Ked-analyza-znamena-domovu-prehliadku.html) budú získané poznatky, ktoré by nasvedčovali nepriateľskej činnosti objekta, bude jeho rozpracúvanie aktívne pokračovať naďalej za účelom dokumentácie tejto činnosti s cieľom realizácie objekta, prípadne vykonania ďalších príslušných opatrení.
V opačnom prípade, t.j. ak nebudú získané spravodajsky hodnotné poznatky prevedenou „ANALÝZOU", navrhujem vykonať prepočutie objekta pod vhodnou legendou, s cieľom objasnenia zistených stykov na KZ (kapitalistické zahraničie) i ostatných zaujímavých okolností. Po tomto navrhujem zväzok ukončiť a uložiť do archívu. Prepočutie vykonať so súhlasom odb. II. S-ZNB Praha.
Očividne som v decembri 1980 ešte nebol zrelý na to, aby sa zväzok ukončil a uložil do archívu a ďalší plán agentúrno-operatívneho rozpracovania objekta „FILOZOF" zo dňa 29. decembra 1982 sa znovu vracia k tejto téme:
Podľa dosiahnutých výsledkov po vykonaní plánovaných opatrení budú prijaté ďalšie príslušné opatrenia smerujúce buď k odhaleniu a dokumentácii predpokladanej trestnej činnosti alebo bude trestná činnosť vylúčená. Po skončení rozpracúvania bude objekt so súhlasom 7. odboru II. Správy ZNB znovu prepočutý k objasneniu niektorých skutočností a zväzok bude uložený do archívu s tým, že v najbližších rokoch rozpracúvanie sa obnoví.
Prepočutie sa začalo tak, že ma najprv volali telefonicky. Zhodou okolností som práve odchádzal na služobnú cestu a z podobných dôvodov, či skôr bez uvedenia dôvodu som zložil telefón aj pri ďalších volaniach. Potom som si našiel v poštovej schránke predvolanie, aby som sa dňa 27. novembra 1984 o 08,30 hod. dostavil do budovy Krajskej správy ZNB Košice za služobným účelom, na čo som zase nereagoval, lebo veď nie som tu na to, aby som skákal niekomu na lusknutie prstov. Predvolanie mimochodom nešlo cez poštu, nebolo ani v obálke, len ho priamo priniesol a hodil do mojej schránky niektorý referent ŠtB. Neskôr som si našiel v poštovej schránke predvolanie, aby som sa dostavil 4.2.1985 za účelom podania vysvetlenia v zmysle zák. č. 40/1974 Zb., §-u 19, čo som zase ignoroval, napriek tomu, že tentoraz podčiarkli predtlačenú poznámku v češtine: „Nedostavíte-li se bez dostatečné omluvy nebo bez závažných důvodů, můžete být předveden (a) (§ 19 odst. 7 zákona o SNB; § 42 odst. 1 správního řádu) a potrestán(a) pořádkovou pokutou až do výše 200 Kčs (§ 45 odst. 1 správního řádu)." Zákon 40/1974 Zb. je o Zbore národnej bezpečnosti, ktorého súčasťou boli aj eštebáci a § 19 je o ich oprávnení požadovať vysvetlenie.
Predvolanie, aby som sa dostavil 12.2.1985, som sa už rozhodol neignorovať. Prišlo riadne doporučenou poštou, návratka, ktorú som poštárke podpísal, mám odfotografovanú v spise a okrem toho bol rok 1985, poľskí komunisti i celá komunistická internacionála si už niekoľko rokov nevedela rady s odbojovou Solidaritou, ktorá výdatne čerpala duchovnú podporu od pápeža poľského pôvodu vo Vatikáne, americký prezident Ronald Reagan začal svoju propagandistickú hviezdnu vojnu proti ríši zla, ako označoval Sovietsky zväz, ktorý utŕžil poriadny debakel v Afganistane, začal mať obavy z prudko sa rozvíjajúcej Číny a medzičasom mu umrel neostalinistický, aj keď už v poslednom období života do totálnej apolitičnosti senilný šéf sovietskej komunistickej strany Brežnev, čo viedlo k neštandardným pohybom na tamojšej politickej scéne. To všetko som si vyčítal z riadkov i z priestoru medzi riadkami u nás prístupnej tlače, ozrejmil odposluchom vtedy už nerušeného rádiového vysielania BBC i Slobodnej Európy a bol som zvedavý, či to malo nejaký dosah aj na československých eštebákov.
Nemalo.
Zodpovedný referent začal suverénne s „prepočúvaním", čo znamenalo, že som mal zopakovať svoju výpoveď podanú po návrate do socialistickej vlasti pred osem a pol rokmi, zrejme aby zistil, či v mojom ponímaní mojej minulosti nenastali zmeny a možno aj či ma nenachytá, že si protirečím. Povedal som si, že budem chvíľu s ním hrať aj takúto hru. Bral som to ako príležitosť dozvedieť sa, ako sa zmenili mládenci z ŠtB, či vôbec, čo všetko si na mňa navymýšľali a okrem toho stále tu bol ten zlomyseľný pocit, že ich vlastne demoralizujem mojím rozprávaním o tom, ako som sa činil v osídlach zahnívajúceho a odumierajúceho kapitalizmu. Ešte si pamätám, ako zodpovednému referentovi padla sánka, keď počul, že v práci robím referenta na obchodnom úseku s vtedy hodne podpriemerným platom 2400 korún československých mesačne. Sotva preto, že by ma ľutoval, ale skôr preto, lebo si uvedomil, že ma nemá ako vydierať. Akoby nechtiac naznačoval, že by to mohlo byť viac, keď už som mal za sebou štúdium na štyroch vysokých školách či univerzitách, z toho jednu, na Slovensku takmer ukončenú, v Severnom Írsku a v USA ukončenú, plus k tomu dve jazykové štátnice.
„Ste spokojní?" pýtal sa. Mal som dojem, že očakával negatívnu odpoveď.
„Áno, som."
Viditeľne sa zarazil. Nehovoril som pravdu a on to určite vycítil. Nebol som spokojný, tak ako mnohí iní spoluobčania neboli spokojní a v podstate z tých istých alebo podobných dôvodov. Obzvlášť ma hnevalo, že on a jeho organizácia rozhodovali o príliš veľa detailoch môjho života. Keby som však vyjadril nespokojnosť, určite by som mu nahral na smeč a začal by vyjednávať v zmysle agentúrno-operatívnych opatrení, ktoré so svojimi kolegami vypracovával a ktorými to v mojom spise priam hmýri. Frustroval som ho, že som o takú hru nestál.
Skúsil aj provokovať, či zastrašovať.
„My si vás tu môžeme ponechať 48 hodín," povedal hranou nedbanlivosťou a povýšenosťou, ale že veľmi striehol, ako zareagujem, to som si nemohol nevšimnúť.
Na dobu 48 hodín, plus-mínus, si bežne vo všetkých štátoch sveta policajti môžu v opodstatnených prípadoch zadržať podozrivú osobu. Na dlhšiu lehotu, aspoň v tých štátoch, ktoré si chcú uchovať akú-takú fasádu zákonnosti, už potrebujú povolenie súdu.
„Hej? Ale vy si viete bez problémov túto lehotu predĺžiť, všakáno," poznamenal som a díval som sa mu do očí, ako zareaguje.
Zneistel. Určite by ma nemohol zadržať už ani na tých 48 hodín. Mal v tom čase o mne spis, ktorý obsahoval mnoho stoviek strán, bez dôkazu o nejakej protizákonnej činnosti. Napriek úpornej snahe nevedel na mňa narafičiť § 105 Trestného zákona, teda špionáž, žiadnu sabotáž, žiadne výroky voči nášmu socialistickému zriadeniu, ba ani nijaké morálne delikty. Muklov, teda mužov určených k likvidácii, či k lopate, sme už vtedy nemali. Producent, či režisér v divadelnej hre Komunizmus v petržalskej Aréne mal veľmi slušné spoločenské postavenie, na tie časy vysoký plat, rôzne služobné pôžitky, cesty do zahraničia, diéty v zahraničnej mene, ktoré po výmene na tuzemskom čiernom trhu bývali významným zdrojom príjmov „vyvolených", podobne jeho žena patrila do privilegovaných vrstiev, nuž a syna mali na vysokej škole. Napríklad už iba to, že sa dostal do trinástej komnaty zvanej Juhoslávia, pre drvivú väčšinu našich občanov známej len z rozprávania, odkiaľ nosil tovar vo vtedajšom Československu neexistujúci, ako platne od Beatles a vegetu, teda koreninu do polievok, mu zabezpečilo príslušnosť k vyššej kaste občanov socialistického štátu hrdo kráčajúceho, či potkýňajúceho sa do beztriednej spoločnosti. Bol vydierateľný, lebo keby sa správal ako ja, toto všetko by stratil. Poslušne naklusal, kedykoľvek luskli prstami a musel byť voči eštébé ústretový, ak nechcel padnúť na úroveň zásobovača, jeho žena sa nechcela uskromňovať na úrovni úradníčky a jeho syn nechcel vyletieť z vysokej školy. Lebo to všetko eštebáci vedeli zariadiť. Ja ako zásobovač, som už v tom čase hlbšie padnúť nemohol. To ma robilo vo vzťahu k ŠtB nedotknuteľným a takým som aj chcel zostať.
Pokiaľ sa počas vyťažovania pýtal na mňa, to mi nevadilo, hoci ponižujúci a urážlivý tón si mohol odpustiť. No prišiel moment, keď sa ma začal vypytovať na môjho podnikového riaditeľa.
„Čo si to zmyslel ísť do Japonska," znela jeho otázka (Pozri http://vratny.blog.sme.sk/c/228210/Nepriatelska-osoba-16-Do-Budapesti-i-Japonska-cesta-zarubana.html).
Riaditeľ mi bol funkčne i priestorovo príliš vzdialený, neprichádzal som s ním do styku ani služobne, ani ináč, a teda som ani nemal čo na neho donášať, ale vôbec nápad, že by som mal takto nejako poslúžiť ŠtB, ma dožral. Dosť na tom, skončili sme tak, že on štekal po mne, ja po ňom, až som sa sám za seba hanbil, že som sa dal uniesť, lebo keby nás niekto z obďaleč pozoroval, nevidel by medzi nami nijaký rozdiel. A ja si potrpím na to, že je rozdiel medzi mnou a eštebákmi!!!
Keď ma vyvádzal z labyrintu budovy Zboru národnej bezpečnosti v Košiciach, ešte hranou ostýchavosťou navrhol, či by som s ním nešiel na pivo, aj keď v jeho ponímaní som to mal brať príkaz. To asi tiež mali v scenári rozpracúvania, lebo vlastne sa zopakovala situácia z pred vyše ôsmich rokov, keď si mi dovolil predostrieť tú istú pozvánku aj jeho rovnako strelený kolega. Nič som neodpovedal a podávanú ruku som pri rozlúčke odignoroval.
Napadlo mi, že sa predsa len poučil. Na úvod prepočúvania sa zhlboka nadýchol, zvážnel, čo znamená, že mu na krátku chvíľu z tváre zmizol arogantno-vyzývavý výraz, a akoby v kostolnej atmosfére sa opýtal:
„Veríte v boha?"
Teda scenár sa opakoval tak, ako som si naň už mal možnosť navyknúť pri vstupe do republiky na hraniciach a potom pri úvodnom vyťažovaní na Krajskej správe ŠtB v Košiciach. Zmena však nastala na moju zvyčajnú reakciu.
„Čo máte na mysli?" opýtal som sa.
Zarazil sa a po chvíli váhania na odpovedi viac netrval. Ani mi nijaké poučenie v štýle politického školenia mužstva Československej ľudovej armády nepodal.
(http://vratny.blog.sme.sk/c/224036/Nepriatelska-osoba-13-Verite-v-boha.html)
Viac si ma už na vyťažovanie či prepočutie nepozvali. Kapitána, ktorý viedol tento rozhovor, som niekoľkokrát stretol v meste. Vždy odvrátil tvár, ba stalo sa, že prudko zmenil smer a zrýchlil krok, keď sme nevedomky šli vedľa seba po Hlavnej (vtedy Leninovej) ulici v Košiciach a zrazu si uvedomili svoju prítomnosť. To bolo ešte pred novembrom 1989. Teraz by azda zaliezol pred mnou hoci aj do myšej dierky. A ja by som ho tuším odtiaľ vytiahol. (Neprotirečím si. Keby som mu podal ruku a šiel s ním na pivo, iba by som potvrdil, že pristupujem na jeho hru. Vytiahnutie z diery by znamenalo, že mu žičím šancu. V slušnom občianskom zamestnaní.)
To predvolanie prikladám. Je na ňom aj podpis kapitána udatnej kontrarozviedky, náčelníka oddelenia, ktorý ma mal v referáte. Pred odchodom som trval na tom, aby mi potvrdil, že som na ŠtB bol.
„Načo vám to je," opýtal sa váhavo, prv ako sa podpísal. Očividne by najradšej bol, keby naše rozhovory zostali len medzi nami.
„Potrebujem to pre zamestnávateľa," znela moja odpoveď. Pre zamestnávateľa som nič také nepotreboval, ale azda čitateľov tohto článku predvolanie pobaví a možno aj prispeje k tomu, aby lepšie pochopili našu nie tak dávnu minulosť.
Ten čas vyznačený na predvolaní sa mi nevidí. To, že sme skončili o 13.15 hod., asi štimuje. To samo o sebe svedčí o tom, že eštebáci strácali moc. Boli časy, keď by ma pred polnocou nepustili, ak vôbec. Zato nepamätám sa, že by si ma držal od 8.00 hod. Musel som sa dostaviť hodne neskôr a byť tam podstatne kratšie. Bol to zdatný, normálny kapitán eštébé, JUDr. a chmuľo k tomu, a ako taký určite nepotreboval päť hodín na to, aby ma vyprovokoval.
