reklama

Nepriateľská osoba 39 Trampoty s Vincom (2)

Znovu som sa s Vincom stretával a na rozdiel od predchádzajúcich razov, sme si konečne obohatili našu diskusiu aj o úvahy, ktoré by už mohli zaujímať aj samotných eštebákov.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Dovtedy to boli normálne diskusie o bežných veciach, práci, turistike, ktorú sme si od predchádzajúceho stretnutia užili. Po tejto príhode aj o našich skúsenostiach s eštebákmi.

„Veľmi sa mi páčilo, ako si zobral toho eštebáka rovno k námestníkovi. To mňa nenapadlo. Mňa sa ten istý sopľoš pýtal na všeličo, aj na teba a ja som sa len vykrúcal. Vraj o čom sa vyprávame, keď sa stretneme. Však, Števo, o čom sme sa mi len narozprávali. Boli to celkom bežné veci, ktoré si ľudia rozprávajú, keď kráčajú po horskom chodníku. V takom prostredí sa žiadne hlboké dišputy nevedú. Skôr niečo na odľahčenie. Aj keby som mu chcel odpovedať, nevedel by som. Kto si to bude pamätať. Ale neber to ako urážku, alebo náznak, že mi je pri tebe otravne. Ja som sa neprechádzal s tebou preto, aby som sa bohviečo dozvedal, ale preto, že som sa dobre cítil. V prírode, aj v tvojej spoločnosti. O to mne išlo. Skôr by som mu vedel všeličo povedať, keby sa ma pýtal na tvoje prednášky a diapozitívy. Hlavne z Ázie. Len na to nebol zvedavý a ja som mu nič nepripomínal."

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ďalej sme kráčali po lesnom chodníku a Vinco pokračoval.

„Mal som známych, ktorých podobne ako mňa, grilovali eštebáci. Hovorili mi ‚Treba ich ignorovať, hlavne nehovoriť o nikom, lebo hneď ich pôjdu buzerovať a budeš sa zhrýzať a hanbiť za seba, že si na nich upozorňoval.' Lenže ja som trochu urozprávaný, neviem nehovoriť. Povedal som si, že poviem, čo chcem a čo nechcem, nepoviem. Zato sa mi ušlo od eštebákov veľa jedovatých rečí. ‚Buď ste hlupák akému páru niet, alebo ste kurva, akú sme tu ešte nemali' revali po mne. Ale to asi hovorili aj iným. Mali svoje stereotypy. Raz ma jeden dokonca aj uderil do tváre. Nič hrozné, zuby mi nevyrazili, ale keď videli, že to k ničomu nevedie, viac si už to nedovoľovali."

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Kráčali sme na horskom turistickom chodníku medzi Jahodnou a Prednou Holicou a Vinco pokračoval.

„Páčilo sa mi, ako si ho zobral k námestníkovi. To mňa fakt dovtedy nenapadlo. Oni nechceli svedkov, dokonca trvali na tom, aby som o našich rozhovoroch s nikým nehovoril. Pre nich tvoje riešenie musel byť riadny šok. A ešte si mi o tom napísal z ich hľadiska vrchovate bezočivý list. Nepochybujem, že predtým, ako mi ho poštári doručili, si ho eštebáci otvorili a prečítali. Pri najbližšej návšteve som ho podľa tvojho vzoru zobral k svojmu vedúcemu. Lenže to nefungovalo. Predstav si..."

Vinco sa na chvíľu zastavil a videl som, že úporne rozmýšľal, ako mi sprostredkovať svoju skúsenosť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Nuž, čo ti mám povedať. Nefungovalo to. Ja tak postupovať nemôžem. Môj vedúci sa ti posral," povedal a z jeho rozpakov som vycítil, ako keby zlyhanie svojho vedúceho bral ako vlastné zlyhanie.

„Nerozumiem, čo máš na mysli. Vysvetli," vravím mu ja.

„No, on sa posral. Tak ako ti hovorím. Pustil do nohavíc. Ja som to cítil. A hneď aj zmätene ušiel. Asi na hajzel. Tam som ho už nesledoval."

Nuž aj takéto povahy sa našli. Mnohí brali eštebákov ako kreatúry bez morálnych zábran s absolútnou mocou, schopných všetkého. Čosi ako hitlerovských gestapákov, alebo eštebákov ešte z čias Stalina. Lenže to už sa bavíme o období niekoľko rokov pred nežnou revolúciou. Taká reakcia zo strany Vincovho nadriadeného bola absolútne neopodstatnená. Eštebáci boli stále papuľnatí, ale už bezzubí. Boli bezmocní aj proti Vincovmu vedúcemu, aj proti Vincovmu vykrúcaniu, aj proti tomu, ako som ich ignoroval ja. Dôležité bolo nedať sa zastrašiť. Vedel som však, že ľudia, aj tí čo sa ich priamo neboja, nemajú ich za príjemných spoločníkov a to som rešpektoval. Do svojich vzťahov s eštebákmi som sa v maximálnej možnej miere snažil iných nevťahovať. Aj môj priamy vedúci naznačil snahu v dobrej vôli sa za mňa angažovať, ale jemu som dal jasne najavo, nech to nechá tak. Nech mi zostane vedúcim po pracovnej odbornej stránke, nie po politickej a už vôbec nie štátnobezpečnostnej. Tak to bolo lepšie pre neho, aj pre naše vzájomné vzťahy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prv ako som volal námestníkovi, som na okamih uvažoval, že eštebáka zoberiem na Právne oddelenie, u ktorého som ako zamestnanec podniku mal právo riešiť si aj súkromné záležitosti. Nech mi pripraví podanie proti ŠtB za šikanovanie, obmedzovanie a zneužívanie úradnej moci. Dôvodov pre takéto obvinenia som mal až-až. Lenže pracovníčky na právnom oddelení boli mladé dievčence, nepochybne zbehlé v podnikovej agende, hoci nebol som si istý, či neskratujú tvárou v tvár eštebákom. Ostatne nakoniec by vec tak či tak šli riešiť za vyšším vedením podniku. Preto som šiel rovno k námestníkovi. Bol to starý kozák, nemal som obavy, že by nervove skolaboval.

Vtedy som už mal za sebou aj skúsenosť s kolegami, ktorí so mnou nechceli sedieť v jednej kancelárii. Nie žeby som kúsal, len nechceli mať v súvislosti so mnou nijaké opletačky s ŠtB.

S Vincom som sa stretával i naďalej na horských chodníčkoch a na mojich prednáškach spojených s premietaním diapozitívov. Eštebáci ma už kvôli nemu, ani nikomu či ničomu priamo osobne neotravovali. Zato nepochybujem, že nás za chrbtom oboch usilovne rozpracovávali. To, že Vinco zostal nábožensky založený som vedel z prechádzok po našich horách, keď som ho videl prežehnávať sa pred Božími mukami a kaplnkami, ktoré sme míňali. Že bol tajne vysvätený kňaz a jezuita k tomu, som sa od neho dozvedel až po „nežnej." Aj to že je vedený v registračných protokoloch štátnej bezpečnosti ako nepriateľská osoba. Slúži mu to k cti.

Ešte ukážka z rozhovoru Ludvika Vaculíka s Jánom Mlynárikom, Slovákom-historikom žijúcim v Prahe, tiež signatárom Charty 77, ako ho zachytil Ludvík Vaculík, známy disident a aktivista z čias Pražskej jari 1968 vo svojom Českom snáři.

... Zatímco Jan těžkou chůzí lámal dřevěné schodiště dolů, shrábl jsem knížky do tašky, připraven zmizet s nimi směrem k půdě. Ale vyřídilo se to dole u dveří. Jan si přinesl předvolání na zítřek. Účel jednání: podání vysvětlení dle paragrafu ...

A teď jsem mohl vidět zvenčí, co moc dobře znám zevnitř: Jan mávl předvoláním a odhodil ho na okno. Odkymácel se v těžkém froté županu do vedlejšího pokoje, namočil znovu do kalamáře své staré péro a opravoval chyby. Za minutu byl zpátky, stál u okna, hleděl do předvolání, aby z něho vymáčkl ostrým pohledem víc. „A ty nevíš," obrátil se ke mně, „čo za vysvetlení to može byť?" Míchal češtinu se slovenštinou. „Já synku, znám jenom vysvětlení dle paragrafu 19 zákona o SNB. Tento paragraf jsem nikdy neviděl," řekl jsem. „Jebem jim, čo možů chcieť po siedmich rokoch!" „Tys tam nebyl sedm roků?" žasl jsem. „No ba. Ty chodíš častěji?" - „Já každý měsíc," řekl jsem. Jan vstrčil papír do kapsy županu a odešel...

Ludvík Vaculík chodieval k eštebákom každý mesiac, len preto, že luskli jeho smerom prstom. Nemusel. Ako jeden z vedúcich osobností československého obrodného procesu z roku 1968 a signatár Charty 77 už nemal čo stratiť. Už bol nedotknuteľný, aj keď buzerovateľný, pokiaľ sa dal. Mňa za trinásť rokov od návratu z nepovoleného pobytu v zahraničí v roku 1976 po nežnú revolúciu v novembri 1989 zavolali niekoľkokrát na vyťažovanie hneď po návrate do socialistickej vlasti a potom už len v roku 1985 na prepočutie. O tom som sa už zmienil v predchádzajúcich článkoch z rubriky Nepriateľská osoba. Síce ma sledovali, napísali o mne vyše osemsto stránok zachovalého, plus niekoľko sto stránok skartovaného či zničeného spisu, angažovali pritom takmer stotridsať pracovníkov rezortu ministerstva vnútra a dvadsať tajných spolupracovníkov, ale na oči mi nechodili, ani sa ma neodvážili predvolať za účelom podania akéhokoľvek vysvetlenia a už vôbec nie uderiť. Boli protivní a dotieraví až hrôza, ale dalo sa ich držať od tela. Stačilo zatrucovať.

Takže o tom je príbeh Vinca, agenta vatikánskej reakcie a mňa, britského špióna aspoň z presvedčenia komunistickej štátnej moci.

Začiatok článku:

http://vratny.blog.sme.sk/c/282518/Nepriatelska-osoba-38-Trampoty-s-Vincom.html

Štefan Vrátny

Štefan Vrátny

Bloger 
  • Počet článkov:  288
  •  | 
  • Páči sa:  291x

V živote som vystriedal viacero bydlísk i povolaní a som teda z každého rožku trošku. Zoznam autorových rubrík:  Inde v EurópeÁziaNepriateľská osobaBritské ostrovyOsudyU nás na SlovenskuU susedovUSA, KanadaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu