Referent, čo ma mal na starosti, všetko chcel zaznamenať a klopkal pritom do stroja, no ako ďateľ. "Nuž, keď už to musí byť napísané, tak nechajte písať mňa. Bude to rýchlejšie, aj gramaticky aj štylisticky lepšie. Okrem toho môžem to urobiť doma a vy sa budete môcť venovať čomusi užitočnejšiemu," vravím mu. Ja píšem pomerne dobre všetkými prstami, nie iba jedným, občasne dvoma, ako to robil referent. S priemernou sekretárkou si to v strojopise hocikedy rozdám. Lenže môjho vyťažovateľa takáto poznámka znechutila a poslal ma domov. Potom, keď ma o niekoľko dní znovu pozval, už pri ňom sedela žena, ktorá síce písala rýchlo, aj štylisticky dokázala poznámky súdruha vyťažovateľa učesať, len, a tu nech mi prepáčia propagátorky rodovej rovnosti, sedieť zoči-voči babe-eštebáčke nie je žiadna výhra. Znamenalo to, že som mal na krku o protivu naviac.
Normálne boli v kancelárii vždy dvaja. Jeden bol ostrý chlapík, tvrdý a nekompromisný kontrarozviedčík, ktorého cieľom ma bolo valcovať a ten druhý mal hrať úlohu priateľského, ústretového, kamarátskeho súdruha, ktorý sa občas snažil nájsť v mojich slovách niečo pozitívne. Lenže v mojom prípade ostrý chlapík tuším valcoval svojho sekundanta ešte viac ako mňa a takmer ho vôbec nepripustil k slovu, čo mne sa so striedavým úspechom darilo.
Jeho meno je úhľadne podpísané vedľa môjho mena v registračných protokoloch, ktorý možno nájsť na webovej stránke Ústavu pamäti národa (www.upn.gov.sk/regpro). A keď si budete na internete ďalej listovať stránky zistíte, že jeho podpis sa vyskytuje pri ďalších a ďalších osobách, ktoré z nejakého dôvodu padli do pozornosti bezpečnostných orgánov socialistického štátu. Žiaľ, niektoré z osôb, ktoré zapisoval do zoznamu a potom svojim podpisom ich zápis potvrdil, boli ľudia z môjho okolia, dokonca sa uvádzajú v mojom spise, aj ich vyjadrenia o mne v spise nachádzam, a niektorí z nich sa mi tuším pri náhodných stretnutiach do dnešných dní vyhýbajú. A tak nech Pánbíček referentovi odpustí, že otravoval a obmedzoval život mne. Nech mu však spravodlivo započíta to, ako kvôli mne otravoval život iným.
Jedna príhoda, ktorá sa udiala zanedlho po mojom návrate domov, ma potom po celý čas trvania reálneho socializmu mátala a azda obmedzovala na tom mieste, ktoré bolo pre mňa najcitlivejšie. Stretol som sa so známym. Dlhé roky sme sa nevideli a tak sme urobili celkom samozrejmú vec. Sadli sme si, aby sme sa porozprávali. A nerozprávali sme sa o ničom zvláštnom, iba o tom, čo ľudí v podobnej situácii na celom svete zaujíma: čo kto medzičasom robil, čo spoloční známi, čo plánujeme... Rozlúčili sme sa a keď som známeho po čase stretol znovu, už som videl, že sa mi stráni. Vyšlo z neho, že nás niekto videl, bonzol eštebákom a tí sa s ním dôverne porozprávali. Pripomenuli mu, že má rodinu, že je ešte mladý a má pred sebou budúcnosť a že vedia ovplyvniť, ako sa mu bude dariť. „S Vrátnym sa môžete stretávať, ale nás musíte informovať o všetkom o čom sa budete rozprávať. A pred stretnutím nám oznámte, aby sme vás mohli usmerniť, ako s ním viesť rozhovor." Samozrejme mu zakázali, aby o tomto rozhovore s niekým a predovšetkým so mnou hovoril. Môj známy mi jednoducho povedal, "Prepáč, viem, že je to voči tebe neférové, ale ja na takéto čosi nemám nervy. Ja sa už s tebou nebudem stretávať." A pritom sme zostali. Príkladov, že sa zaujímali o každého, kto sa ku mne čo len priblížil, je v spise veľa. Povahou som osamelý jazdec, ale občas aj ja sa potrebujem trochu porozprávať a cítiť sa byť aj v tomto obmedzovaný, to zazlievam komunistom azda najviac. Neskôr sa mi stalo, že niektorí kolegovia v práci sa veľmi ošívali, keď mali so mnou sedieť v jednej kancelárii. Niežeby som im vadil ja osobne, len sa obávali, že by kvôli mne mohli mať poťahovačky s eštébé. Aj keď sa mi to snažili nedávať otvorene najavo, veľa sa dá dovtípiť. Bár by som si iba namýšľal.
Ale vráťme sa k môjmu vyťažovaniu na ŠtB po návrate. Bol som zvedaví, ako sa budú voči mne správať, lebo aj keď som ich mal dobre naštudovaných ešte z čias môjho pobytu v zahraničí, predsa len som si chcel overiť, čo sú zač, lebo veď že ich existencia bude ovplyvňovať môj život, to som vedel. Aj to motivovalo moju ochotu sa s nimi rozprávať a okrem toho som postrehol u nich normálny záujem mladých ľudí. Však sa rozprávali s niekým, čo precestoval okolo sveta a takých u nás v tej dobe nebolo veľa. A okrem toho som cítil v sebe aj kúsok škodoradosti, lebo som si uvedomil, že ich mojim rozprávaním možno aj poriadne demoralizujem. Počuli samé zlé veci o Západe a tu zrazu mali niekoho, kto vyrastal na slovenskom vidieku a potom si v šírom svete dokázal usporiadať celkom zaujímavý život. Neviem prečo musel pritom po mne pokrikovať.
Raz sa do miestnosti nahrnulo možno aj šesť-sedem osôb. Postavili sa okolo mňa a kričali po mne zľava, sprava, spredu i zozadu možno aj desať minút. Pripadali mi ako namosúrení moriaci, očividne hrali predstavenie, ktoré si dopredu nacvičili a možno už aj na iných pred mnou odskúšali. „My sme kontrarozviedka! Z nás si nebudete robiť bláznov...Pokiaľ sme tu my, vy nemáte šance a my vás prežijeme... Prezidentskú milosť ste dostali, ale tá pre nás neplatí. My máme vlastné zákony!" pokrikoval ten najprotivnejší, čo stál pred mnou. Neuderil ma, ale zato sa ma citovo predsa len dotkol a to bola tá posledná príslovečná kvapka, ktorá rozhodla o tom, že som ich uznal za nehodných rozhovorov so mnou. Začal totižto urážať mojich rodičov. To si odpustiť mohol. Nebral som to ani osobne, ani vážne, lebo veď rodičov som mal veľmi dobrých a cítil som, že hrali divadlo, aby zistili moje citlivé miesta. Keby som bol ženatý s deťmi, určite by svoje urážky a vydieranie orientovali tým smerom, lebo na to normálne bývame tiež veľmi citliví, ako sa to stalo hlavnému protagonistovi v už spomínanej divadelnej hre Komunizmus, keď mu začali dávať do oplzlých súvislostí manželku a spochybňovať možnosť ukončenia vysokoškolských štúdií syna. Mal som kolegu, ktorý bol veriaci a ako mi potom neskôr vyprával, snažili sa ho spracovať urážaním jeho náboženského cítenia...
Ako sa prihrnuli, vykričali, tak aj odišli, pričom som počul, ako sa ten, čo stál za mojim chrbtom, uhýbal tomu najprotivnejšiemu z nich so slovami „Nech sa páči, súdruh náčelník". Očividne boli pripravení ma zlomiť využívajúc všetok personál, ktorý mali k dispozícii od sekretárok po náčelníka, len aby ma dostali na svoju úroveň myslenia. Mne sa videla táto presilovka príliš veľká. Ja som bol stále sám, oni sa striedali. Zato celá epizódka, mala pre mňa úsmevný koniec, ktorý potvrdil, že som ich mal dobre prečítaných. Nechali za sebou iba privreté dvere a ja som počul, ako sa odchádzajúc medzi sebou radili. "On sa nás nebojí, čo teraz" vravel jeden z nich. Ale to už som bol rozhodnutý urobiť koniec akýmkoľvek rozhovorom s eštebákmi. Rozumom som na nich mal, to azda nie je neskromné tvrdenie, len na toľko úst, koľko sa zevilo na mňa a ako to aj spis dosvedčuje, som predsa len nemal šance.
