„Už veľa ľudí sa tu pred vami vystriedalo a akosi nemáte vo zvyku sa predstaviť. Môžem vedieť, ako sa voláte?" opýtal som sa ho.
Predstavil sa mi, čo mohlo i nemuselo byť jeho meno, lebo na zoznamoch eštebákov na internete som ho nenašiel, ale nijaký preukaz som od neho nepýtal, to by bola až príliš veľká trúfalosť a hlavne som myslel na rodičov, ktorým by určite nepadlo dobre, keby si ma tam hoci len na niekoľko dní ponechali. Pre mňa už každá minúta bola príliš veľa.
„Nuž počúvam tu samé nepekné reči. Viete, ja som obcestoval veľa štátov sveta, ale nikde si nedovolili správať sa voči mne tak nevľúdne ako tu. A začalo to už na hranici..." vravím mu.
„Viete aj u nás sú ľudia všelijakí" povedal neisto.
„Aspoň že si priznáte", prikývol som.
Nepáčila sa mu moja poznámka, to som na ňom videl a môj hlavný vyťažovateľ by bol tuším v tom momente najradšej drsne zasiahol, len scenár mu to nedovoľoval. Bol to moment, keď sa mala presadzovať ústretovosť a priateľskosť.
„Vaši ľudia sú málo informovaní o živote vo svete a miesto toho, aby sa ma snažili využiť k poučeniu, keď už ma sem pozývajú, skáču mi každú chvíľu do reči a poučujú o veciach, o ktorých sami nemajú ani šajnu". To už boli nepríjemné narážky na referenta, ktorý ma mal na starosti predovšetkým a ja som videl, že sa krčil ako kocúr pripravený na skok. Podľa scenára jeho moment však ešte neprišiel.
„Alebo zoberte si túto zápisnicu, čo tento váš kolega spisuje. Prečítam vám z nej" a prečítal som niekoľko náhodne vybraných viet, zdôrazňujúc štylistické a gramatické chyby. Referenta, čo to spisoval, to už dvíhalo zo stoličky, ale scenár bol nekompromisný. Musel mlčať, slovo mal niekto, koho úloha bola sama priateľská náklonnosť. „Čo si o tom myslíte?" opýtal som sa súdruha „Ústretového".
„Nuž je to nemastné-neslané" bojazlivo pripustil. Očividne si predstavoval, že rozhovor sa bude uberať iným smerom. Sám sotva vedel akým.
„Napríklad ten váš kolega, čo tu pred vami sedel, tam ako vy". Pre istotu som odvádzal pozornosť od referenta, čo ma mal v referáte, aj keď ten mi šiel na nervy najviac.
„Ani on sa mi nepredstavil, ale títo tu vám povedia, o koho sa jedná," ukázal som na referenta a jeho sekundanta. „On mi napríklad nechcel uveriť, že sa v New Yorku dá prestravovať z jedného dolára na deň."
Mojim vyšetrovateľom totižto veľmi záležalo na tom, aby som im vysvetlil, aké a odkiaľ som mal príjmy a aké výdavky. Porovnania cien a príjmov zaujímajú ľudí bežne, len im išlo hlavne o to zistiť, či som nedostával peniaze zo zdrojov nepriateľsky naladeným voči nášmu socialistickému zriadeniu. Hlavne CIA a rôzne emigrantské združenia v zahraničí vnímali ako maximálne záškodnícke. Moji „chlebodarcovia" v USA boli výlučne hostia, ktorí mi nechávali prepitné v reštaurácii, kde som pracoval ako čašník, hoci pochybujem, že by boli priateľsky naladení voči socializmu, komunistom a ŠtB. Však to boli celkom normálni Američania.
Ja som sa skutočne z toho dolára na deň dokázal počas mojich štúdií v New Yorku prestravovať, lebo varil som si sám a už vtedy som kurizoval vegetariánstvu. Ryža, zemiaky a nejaká zelenina a ovocie, to mi stačilo a to sa aj do takého prísneho rozpočtu dalo vtesnať. Súdruhovi „Ústretovému" som to vysvetlil ináč.
„No, ako mi môže ten váš kolega, čo sedel na vašom mieste, uveriť, že sa dá v New Yorku vyžiť z jedného dolára na deň, keď sám má pätnásť kíl nadváhu!!!"
Nebola to pravda, nemal iba pätnásť kíl nadváhu, možno aj päťdesiat, do dnešných dní vidím, ako mu tie jeho ritne prevísali cez okraje stoličky, len bál som sa povedať plnú pravdu, aby som nebol príliš provokatívny. Chcel som sa v ten deň čo najskôr vrátiť domov a zbaviť spoločnosti, ktorá ma prestávala baviť. Už som cítil, že sa točíme koldokola a nič nové sa od nich nedozvedám. A už ma začínali aj unavovať a poriadne otravovať.
Touto poznámkou bol súdruh „Ústretový" nepochybne zaskočený. Hlavne keď nepochybujem, že osoba, z hmotnosti ktorej som si uťahoval, bola jeho nadriadeným, možno zase nejaký veľký náčelník. Bez slova sa postavil očividne nevediac, či ma na mňa zúriť alebo sa smiať. Konflikt pocitov vyústil v rozpačitú tvár.
Keď vyšiel, nastalo konečne, aj keď trápne, ticho. Referent sa tiež dostal mimo konceptu. Určite som sa neriadil podľa ich scenára. Jeho sekundant, ktorý mal hrať celý čas kamarátsku úlohu, si nervózne žmolil ruky.
Zazvonil telefón, ten telefón, ktorý ležal na stole neďaleko mňa a ktorý, nepochybujem, mal zabudovaný aj mikrofón na odpočúvanie a možno aj nahrávanie celého môjho rozhovoru. Referent zdvihol slúchadlo, čosi počúval a potom zdvihol aj seba a odišiel. Niekde vo vedľajšej kancelárii, kde vyúsťovalo odpočúvacie zariadenie, sa podľa všetkého konala porada o tom, čo ďalej a referentovi bolo treba dať nové inštrukcie. Cez ten telefón ich priebežne dostával, to som už pochopil, lebo hocikedy počas vyťažovania telefón zazvonil a potom referent, ako si čosi vypočul, zmenil tón a zameranie svojich otázok.
Trvalo možno aj pol hodiny, kým sa udatný kontrarozviedčík vrátil. Spis, čo celý čas viedol, uzavrel, nechal ma ho podpísať, zbalil veci a mlčky ma viedol von cez labyrint chodieb a poschodí Krajskej správy Verejnej bezpečnosti v Košiciach. Pri lúčení som po chvíle váhania podávanú ruku prijal. Svätá prostoduchosť, pomyslel som si. Majster Ján Hus to povedal v ďaleko krušnejších momentoch svojho dohárajúceho života. Ešte ma referent bojazlivo a rozpačito pozval na pivo. To tiež asi malo byť súčasťou scenára, ale v tom už som bol nekompromisný.
„Ja pivo nepijem. Ani s ľuďmi, ktorých si ctím a vážim."
Vlastne to boli posledné slová, ktoré som referentovi a jeho sekundantovi povedal. Viac si ma dlhé roky na Krajskú správu Verejnej bezpečnosti nepozývali. Zmenili taktiku. Skúšali získať moju spoluprácu tým, že budú frustrovať moje ambície, kým sám neprídem na to, že spolupráca s nimi prináša aj výhody. To nevedeli, že ja som sa ešte pred prechodom hraníc do Československej socialistickej republiky vzdal všetkých ambícií, cez ktoré by ma mohli vydierať. Poznal som osud Dubčeka. Za stalinskej éry by ho hrozne mučili, nainscenovali by s ním súdny proces so všetkými známymi strašnými dôsledkami. Normalizátori husákovského razenia, pod vedením sovietskych poststalinsko-brežnevovských poradcov, sa už správali ináč. Najprv Dubčeka poslali za veľvyslanca do Turecka, v nádeji, že tam zostane, aby nám tu nekazil ovzdušie a keď sa rozhodol vrátiť, tak ho síce sledovali, ale nechali robiť zásobovača v akomsi podniku a žiť životom občana znormalizovaného Československa. Na toto som bol pripravený a to sa mi nakoniec aj dostalo. Až nežná revolúcia mi priniesla do života zmenu.
Tým sa vlastne ukončilo obdobie môjho rozpracovania štátnou bezpečnosťou formou vyťažovania, či priameho zastrašovania. V petržalskej Aréne dávajú divadelnú hru „Komunizmus". V jednom momente hlavný protagonista, hrá ho pán Juraj Kukura, sa plný zúfalstva zrúti na kolená pred svojim referentom eštébé. Možno podobnú reakciu hlbokej ľútosti nad zradou socialistickej vlasti očakávali košickí kontrarozviedčíci aj od mňa. Lenže ja tak nereagujem.
Referent, ktorý ma mal na starosti, sa mi v určitom okamihu, akoby mimochodom, či z nedopatrenia pochválil, že študoval na Dzeržinského škole v Prahe. Asi cítil potrebu pochváliť sa pod vplyvom mojich zahraničných univerzít. U mňa si tým nešplhol, už preto nie, že Dzeržinského, zakladateľa Čeky, brutálnej bolševickej štátnej bezpečnosti, vnímam ako katana v závese vodcu svetového proletariátu Vladimíra Iljiča Lenina. A predmety, ktoré na Dzeržinského škole mali? Z referentovho správania som jednoznačne vycítil, že to bolo ako ľudí zastrašovať, ako ľudí provokovať, ako ľudí vydierať, ako ľudí ponižovať, možno ruštinu, aby porozumeli sovietskym poradcom, len predmet, ako si ľudí získať, im chýbal. Nechám na čitateľov, aby posúdili kvalitu mojich a jeho škôl a kto koho vyťažoval lepšie. Či eštebáci mňa, alebo ja eštebákov.
Do tej istej budovy, tej istej miestnosti som sa po rokoch dostal znovu. To už ale bolo po nežnej revolúcii a zo starej partie som tam bol ja ako jediný. Ináč možno ešte aj ten nábytok a farba na stenách bola tá istá. Dlaždice na chodbách určite. Dostal som sa ta však ako tlmočník, teda možno povedať ako nezainteresovaná osoba a keďže som pod prísahou, nemôžem hovoriť podrobnosti. Každý máme ináč nastavený prah citlivosti a tlmočenie pri tomto úradnom úkone ma deptalo ďaleko viac, než vyťažovanie eštebákov dvadsať rokov predtým. Prípad sa totižto, okrem iného, týkal aj hlúpej lúpežnej vraždy.
