Demokracia ako systém vlády, je starobylý koncept, bavili sa o ňom starogrécki filozofi Platón i Aristoteles už pred takmer dva a pól tisíc rokmi. Podľa nich je to systém, v ktorom vládnu všetci občania alebo aspoň ich väčšina. Starí Gréci ho tuším nikdy do života nezaviedli, ani si také ambície nekládli, lebo to mal byť nestabilný systém, ktorý sa ľahko zvrhne do vyčíňania luzy, tyranie väčšiny. Okrem demokracie, teda vlády všetkých alebo aspoň väčšiny občanov, poznali aj vládu niekoľkých (menšiny) a tá mohla byť dobrá, starajúca sa o blahu štátu a potom sa volala aristokracia, teda vláda najlepších, alebo zlá plutokracia, teda vláda bohatých, ktorí chceli byť ešte bohatší a to hoci aj na úkor ostatných. Aj vláda jedného bola starým Grékom známa a ak sa vydarila, nazvali ju monarchia a ak sa zvrhla, stala sa z nej autokracia. Pre nich však najžiadúcejšia vláda bola vláda monarchu - kráľa, ak je filozofom a filozofa, ktorý je kráľom.
Tieto pojmy poznáme z dejepisu stredoveku, kde rodinný pôvod hral veľmi dôležitú úlohu. U starých Grékov bolo však dôležité, či išlo o vládu mnohých, niekoľkých alebo jedného a či vláda zabezpečovala dobro pre všetkých občanov alebo iba pre úzku skupinu, pritom vladári sa do svojho postavenia mohli narodiť, byť zvolení alebo sa do neho prebojovali. Pecivál zo slovenskej prostonárodnej povesti sa za kráľa síce prechytráčil, zo starogréckeho hľadiska aj tak sa však dá, dôležité bolo to, že sa z neho vyvŕbil dobrý kráľ, dokonca filozof.
Demokracia ako politický pojem v modernom zmysle slova, sa oprášila na pozadí feudálnej spoločnosti, u nás známej svojim nevoľníctvom, či poddanstvom, v ktorom šľachta, podľa už spomenutej klasifikácie ako vláda menšiny, plutokracia, brutálne vykorisťovala väčšinu obyvateľstva. Aby nedošlo dominancii či obmedzovaniu občana iným jednotlivcom, ani skupinou, sa mali všetci občania podriadiť pravidlám trhu. Dokonca moderná ekonomika pozná pojem dokonalej konkurencie (perfect competition), ktorý zároveň aj znamená dokonalú demokraciu, lebo žiadna firma ani spotrebiteľ, či občan, nemá na trhu taký veľký podiel, aby sám mohol ovplyvniť trh, ani dianie mimo trhu. (Demokraciu uvádzam z pohľadu ekonomiky, lebo takýto pohľad mi je vzhľadom na moje pozadie najbližší.) Takáto spoločnosť je zároveň aj dokonale slobodná, liberálna (aj keď toto slovo pre niekoho znie neslušne), lebo ponúka neobmedzovanú možnosť občanovi rozvíjať vlastnú osobnosť a iniciatívu podľa svojich predstáv, čo má byť zároveň zárukou všeobecného rozvoja jednotlivca a spolu s ním aj celej spoločnosti.
Lenže človek je tvor nedokonalý a ani nijaké usporiadanie spoločnosti nie je dokonalé, to nám história i každodenná súčasnosť bohato dokazuje. Preto bolo treba jednotlivca chrániť pred inými jednotlivcami, či skupinami, ktoré by neférovými praktikami chceli urvať pre seba väčší podiel výhod, hoci aj na úkor iných. A tak máme vládu, ktorá má ustanoviť pravidlá pre každého z nás, aby nik nemohol nežiadúco obmedzovať, či dominovať iných. Vláda však môže byť nebezpečná, ak má príliš veľkú moc, lebo ako vieme od klasikov, moc korumpuje a absolútna moc korumpuje absolútne. Preto sa zrodil systém na seba dozerajúcich zložiek vlády, skladajúci sa z exekutívy, legislatívy a súdnictva. Systém navzájom si konkurujúcich strán má byť ďalšou zárukou, že nik nezíska príliš veľkú moc nad inými. V bežnom každodennom živote na konkurenčnom trhu hlasujeme svojim eurom na podporu tovarov a služieb, ktoré nám vyhovujú najviac, vo voľbách sa rozhodujeme pre niektorú z konkurujúcich politických strán, ktorá bude určovať pravidlá nášho života a hlasujeme za ňu svojimi hlasmi.
Súvisiaci článok:
http://vratny.blog.sme.sk/c/243116/Pani-Demokracia-ciaze-racite-byt-2.html
