Voliť raz za štyri roky, to nie je o demokracii, lebo demokracia je o každodennom živote, o tom, do akej miery sme dominovaní, či obmedzovaní inými jednotlivcami či skupinami. Parlament, ako malá vzorka ľudu, predstavuje vládu niekoľkých (alebo vládu jedného, ak je parlament pod dominanciou jednej osoby, u nás dajme tomu predsedu vlády). Strany, či jej členov volíme do parlamentu, aby nám zákonodarstvom zabezpečovali primerané podmienky každodenného života, lebo o tom demokracia, teda ľudovláda, je. Parlament sa môže voliť v demokratických voľbách, teda voľbách, na ktorých sa môžu zúčastniť všetci, či väčšina, ale tým jeho demokratičnosť končí, lebo parlament je obmedzená skupina ľudí, teda vláda niekoľkých, nie všetkých či väčšiny, ako by to v demokracii malo byť podľa starých Grékov. Opäť dôležité je, či parlament pracuje pre dobro občanov. Ak by bol parlament dosadený, dajme tomu kráľom - filozofom, a robil by svoju prácu pre blaho všetkých, tak pre starých Grékov aj to by bolo v poriadku. Len my sa pred takýmto riešením bránime po skúsenostiach s „filozofmi" vo vedení štátu typu Lenin, Stalin, Hitler. Opatrnosti v týchto veciach nikdy nie je dosť.
Buržoázna demokracia je pojem, ktorý radi používajú ľavicovo, či extrémne ľavicovo orientované ideológie a znamená prostredie, kde trh a spoločenské usporiadanie funguje podľa predstáv úzkej skupiny podnikateľov, kapitalistov - buržujov. Preto ľavičiari označujú takúto demokraciu za buržoáznu. Keď však spoločnosť dominuje malá skupina buržujov, potom je to, v starogréckom zmysle slova vláda niekoľkých, nie vláda všetkých, či aspoň vláda väčšiny a teda nemôže byť demokraciou. „Buržoázna demokracia" v ľavičiarskom poňatí obsahuje v sebe vnútorné protirečenie a teda v skutočnosti nemôže existovať. Na druhej strane sú tu pravičiari s dôrazom na silné stredné vrstvy a ak sa im takáto vízia vydarí, zase bude to len „buržoázna demokracia", ale v starogréckom slova zmysle, lebo buržuovia, stredné vrstvy, budú predstavovať väčšinu v spoločnosti.
Ako protipól k buržoáznej demokracii vymysleli ľavičiari ľudovú demokraciu, teda politický systém, kde vláda preberie moc z rúk kapitalistov - buržoázie a dá do rúk ľudu reprezentovaného politickou stranou. V takomto prípade podľa starých Grékov zase nemôže ísť o demokraciu, vládu väčšiny, lebo je to vláda úzkej straníckej skupiny. Pojem demokracia obohatený prívlastkom ľudová, teda „ľudová ľudovláda", je produktom myslenia hláv, ktoré nám vládli pred novembrom 1989 a ktoré prežívajú pri moci napríklad na Kube a v Severnej Kórei a tam zase sa jedná o vládu len obmedzenej straníckej skupiny a jej vodcu, teda nie o vládu všetkých či väčšiny. To zdôrazňovanie jej ľudovosti nás malo presvedčiť, že táto skupina pracuje len a len v záujme nás, ľudu, bez toho, aby sa ľud priamo na vláde zúčastňoval.
Potom tu máme sociálnu demokraciu. Či je sociálna, nech posúdia tí, v prospech ktorých údajne pracuje. A či je demokracia, to sotva. Určite nie podľa starých Grékov. Sociálna demokracia predpokladá silný štát a to znamená v starogréckom ponímaní vládu menšiny (u nás organizovanej v politickej strane), poprípade vládu jedného, pokiaľ sa taký vykryštalizuje, nie však vládu väčšiny, teda demokraciu - ľudovládu. Posilňovanie štátu zmenšuje priestor pre rozhodovanie občana na svojej úrovni a ponecháva väčší priestor štátnym, či straníckym orgánom na úkor jednotlivca, čomu by starí Gréci nenamietali, ak by to viedlo k zlepšovaniu stavu občanov a spoločnosti, avšak je to pohyb preč od demokracie.
Ešte k priamej demokracii vyjadrenej napríklad referendom. Áno, povedali by starí Gréci, je to o demokracii, pokiaľ sa k referendovým urnám dostavia všetci alebo väčšina občanov, avšak iba v momente keď hádžu svoj lístok do urny. Potom demokracia končí. Celý proces preberá parlament, teda vláda niekoľkých, aby sa rozhodol, či sa vecou vôbec unúvať. To už nie je o demokracii, ale o aristokracii, ak to robia v prospech občanov, alebo o plutokracii, ak myslia pri tom iba na seba.
Azda ako priamu demokraciu možno označiť situáciu, ktorú poznáme z novembra 1989, keď sa občania, všetci alebo aspoň väčšina, štrngajúc kľúčmi vyberú do ulíc. Demokracia, teda vláda všetkých, či väčšiny, funguje kým štrnganie trvá. Potom ak prevezmú riadenie do rúk užšie zoskupenie štátnych orgánov, nech už sa nazvú akokoľvek, demokracia končí. Prestáva to byť vláda všetkých alebo aspoň väčšiny.
Je to zložité, uznávam (aj demokracia, aj to, ako ju chápem ja, je zložitá), ale článkom som si pomohol trochu usporiadať myšlienky. Budem rád, ak sa nájdu trpezliví čitatelia, ktorí článok, spolu s predchádzajúcim dočítajú do konca a svojimi reakciami ma láskavo usmernia.
Súvisiaci článok:
http://vratny.blog.sme.sk/c/242939/Pani-Demokracia-ciaze-racite-byt-1.html
