do Československa v auguste 1968 (pod prísnou taktovkou verchušky z Moskvy), až po prevrat v novembri 1989.
Veľká časť našich ľudí, a aj mnohé publikácie o tej dobe, berú normalizáciu ako negatívny zásah do života našich občanov. Stotožňujem sa s týmto názorom, len chcem pripomenúť, že aj vtedy mal život pekné stránky pre tých, čo sa povzniesli nad to, čo zmeniť nedokázali, a tešiť sa z pekného a príjemného, čo nás obklopovalo a bolo prístupné pre každého.
Pomôžem si poviedkou, ktorej autora i meno som zabudol, ale jej kvintesenciu nezabúdam a čerpám z nej aj v dnešných každodenných mrzutostiach. Pojednáva o väzňovi v koncentračnom tábore na dne svojich telesných i duševných síl, ako uvažuje, že skončí svoje utrpenie a hodí sa na elektrinou nabité ostnaté drôty oplotenia. A motajúc v obmedzenom a prísne stráženom prostredí, zbadal v zabudnutom kúte rozkvitnutú snežienku. Pohľad na ňu ho natoľko vzpružil a dodal síl, že čierne myšlienky ho opustili a dožil sa oslobodenia.
Československá socialistická republika, ako sme sa vtedy oficiálne nazývali, miestami pripomínala koncentrák. Napríklad tí, čo šli na hrad Devín, si nemohli nevšimnúť hraničné zátarasy z ostnatého drôtu, zrejme tiež nabitého elektrinou, ale tých snežienok, keď prišiel ich čas, sme mali na našej strane hranice nekonečne veľa, a neboli o nič menej pekné než snežienky u rakúskych susedov za hraničnými zátarasami. Išlo o to, povzniesť sa nad nepríjemné stránky života a sústrediť sa na snežienky, alebo na čerešničky v tom najširšom slova zmysle, a tých sme mali prebohato.
Každý bol slušne oblečený, síce v pomerne nudno-šedej konfekcii, ale základné funkcie si šatstvo spĺňalo bez toho, aby niekto vyčnieval.
Nikto nehladoval, skôr obezita bola, a zostala hlavným problémom čo do stravovania. Alkoholu bolo v regáloch našich obchodov stále dosť, a tak sme si mohli udržať veľmi popredné svetové miesto v jeho spotrebe na hlavu obyvateľa, aj keď často chýbali základné zložky zdravej výživy ako ovocie a zelenina od počiatočných mesiacov nového roka, keď stará úroda sa už minula a nová ešte nedorástla. Pomaranče či banány sme mali nanajvýš dvakrát do roka, aj to striedavo, buď na Prvého mája, alebo potom pred Vianocami, ale bez tých sa dalo prežiť. Cudzokrajné ovocie sa len v posledných desaťročiach stáva pevnou súčasťou nášho jedálnička. Tisíce rokov predtým sa našim ľuďom o ňom ani nesnívalo.
Aj bývanie sa našlo, hoci často to znamenalo, že po sobáši sa mladomanželia, spolu s novonarodenými deťmi, museli tiesniť v panelákovom byte spolu so svokrovcami. Ale trojgeneračné bývanie bolo u nás normálne, azda od príchodu Slovanov na územie medzi Dunajom a Tatrami, a po rokoch trpezlivého čakania, sa aj mladá rodina s deťmi osamostatnila vo vlastnom bývaní. Nebolo síce na úrovni toho, čo sme spoznali zo seriálov typu Beverley Hills, ale poskytovalo strechu nad hlavou s bežnými vymoženosťami vystačujúcimi aj v dnešnej dobe.
Pre tých kultivovanejších bola kultúra na slušnej úrovni, ba aj možnosti dovolenkového alebo víkendového, či popracovného povyrazenia boli pestré a prístupné pre každého. Kto sa na tieto snežienky, či čerešničky, dokázal sústrediť, a povzniesť sa na obmedzenia, ktoré sa na výročie invázie Varšavskej zmluvy spomínajú častejšie, a s ktorými sme aj tak nedokázali pohnúť, tak mohol povedať, že sa s ním život maznal. A ak si niekto usporiadal svoje vnútro a vzťahy s ľuďmi okolo seba, tak bol dokonca šťastnejší, než ľudia s navymýšľanými problémami zo seriálu o živote v Beverley Hills.
Z toho všetkého mne, ako drobnému živnostníkovi vyplýva, že treba hľadať všade predovšetkým čerešničky a v rámci okruhu pôsobenia ich zveľaďovať a rozmnožovať. Sme nimi obklopení a usmievajú sa na nás. Na jar prídu aj snežienky. Ako každoročne.
A ako tak uvažujem, čosi mi z normalizačných čias predsa len veľmi chýba. Sú to predovšetkým ľudia, ktorí mi boli veľmi blízki a s ktorými sa už nemôžem porozprávať. Ešte čosi pozitívne stojí za zmienku: za normalizátorov ma neboleli kríže.
