Tiež sme chovali doma zajacov, sliepky, prasce, aj požiar maštale som zažil (aj keď nie našej, lebo maštaľ sme už nemali), i v kostole sme nezbedu vyvádzali, chodil som zvoniť na katedrálnu zvonicu, miništrovať, kvôli peniažkom na Veľkú Noc polievať a na Troch kráľov vinšovať, dobytok sme pásli, v rieke sa kúpali, ryby a raky chytali, všetko ako za čias Maroška. Zato dnešná mládež už má hodne iný život, aj starosti. Nechcem povedať či lepšie, či horšie, ale iné určite. A poriadne.
Na veži katedrálneho kostola v pozadí som ako chlapec zvonil. Vyžadovalo si to na môj vek značnú silu, výdrž a aj opatrnosť. Povraz musel byť neustále napätý, lebo ináč sa rozkmital do zákerných slučiek. To sa podarilo spolužiakovi, ktorému sa z nepozornosti povraz vyšmykol z rúk a hneď na to sa mu okrútil okolo krku, nadvihol ho a poriadne šmaril o zem. Našťastie okrem červeného odtlačku povrazu, ktorý mu ako náhrdelník niekoľko týždňov krášlil krk, prípad nemal nijaké následky. Okrem pocitu dôležitosti mi zvonenie pomáhalo dostať sa aj k peniažkom. Za zvonenie na malom zvone som dostal dve koruny, tri koruny na strednom zvone a štyri koruny na najväčšom zvone. (Štvrtý zvon sme už nemali, z toho uliali kanóny ešte v časoch 1. svetovej vojny.) Pripomeniem, že pohár sódy stál vtedy 10 halierov, polguľka vanilkovej zmrzliny sedemdesiat halierov a kino bolo za jednu korunu.
A potom tu bolo miništrovanie. Lial som opatrne kňazom víno a vodu na prsty nad kalichom, usilovne triasol zvončekom na pozdvihovanie, odpovedal, vtedy ešte po latinsky, na mne nie veľmi zrozumiteľné vety, sprevádzal som ich k ťažko chorým prijímajúcim posledné pomazanie, na pohreboch a pri vysväcovaní príbytkov veriacich farnosti na Troch kráľov. (Za pohreb som dostal dve koruny a z úspor trojkráľovej výslužky v roku 1953, keď sme mali tú nešťastnú menu peňazí, mi v triednej vkladnej knižke zostalo stosedemnásť nových korún aj štyridsať halierov. Toľko peňazí nedokázal zarobiť za jedno popoludnie a večer ani môj otec!) Za prízemnými oknami rožnej budovy fary v pozadí sme mali sobotné popoludňajšie sedenia pri hrách a rozhovoroch s našimi kaplánmi (v sobotu ráno sa ešte muselo do školy.)
Čo ma viedlo k takémuto spomínaniu?
Mal som tu pred nedávnom jedného Austrálčana. Potreboval si u nás niečo vybaviť a mňa si vybral za tlmočníka a sprievodcu v labyrinte našich organizácií. Mali sme času aj na rozhovor o živote v našich krajinách a ja som sa vrátil do svojich školských liet, lebo chcel počuť, ako som vnímal politicky ťažké 1950. roky. A v takomto duchu som aj odpovedal. Pochválil som sa miništrovaním, že som si udržiaval priateľské vzťahy s kaplánmi a že mám na nich lepšie spomienky, než na rôznych mládežníckych vedúcich, ktorých sme mali v rámci povinnej, marx-leninsky spolitizovanej pionierskej organizácie.
„No u nás by ti to len tak neprešlo. Hneď by sa za tým hľadal nejaký pedofilný škandál!", vyšlo z môjho austrálskeho hosťa.
Zarazilo ma to, lebo v mojom prípade sa určite o nič podobné nejednalo. A zároveň som sa aj pobavil, lebo som si uvedomil, ako nás média občas temperujú, aby sme reagovali po vzore Pavlovových psov. Nielen u nás, ale aj u ďalekých protinožcov.
