Svadobčania boli roztrúsení po celej obradnej sieni, ako keby sa dohodli, že napriek nie veľmi vysokému počtu, chcú vyvolať dojem masy. Spoznal som medzi nimi známu, ktorú som si pamätal ešte z čias môjho občasného pôsobenia na jazykovej škole a venoval som jej úsmev a pozdrav kývnutím hlavy. O nej som si bol ako jedinej istý, že bude vedieť posúdiť moju prácu a potreboval som si u nej získať zhovievavosť pre prípad, že by mi niečo nevyšlo tak, ako by malo.
Obrad sa začal. Všetko prebiehalo štandardne a ja som si začal lepšie všímať zúčastnených. Najprv rodičov nevesty, lebo tí tuším ako keby prežívali všetko dianie najviac. Občas sa na seba významne, potom bezradne dívali, ba i rukami sa kedy-tedy dotkli, hľadajúc síl do dvadsiatich minút, čo ich ešte v obradnej sieni čakali. Vydávali predsa svoju princeznú za viac než tých rozprávkových sedemdesiatsedem vrchov a sedemdesiatsedem riek a to je už čo povedať. Aj bez draka.
Nevesta bola v dlhom bielom svadobnom šate s hodne zdvihnutým brúškom, v ktorom malé taliansko-slovenské bábätko sa už začínalo výrazne hlásiť o svoje miesto pod slnkom. Ženích, Talian s tmavými hustými fúzmi, mierne zavalitej postavy, sa pri ináč štíhlej neveste zdal byť nižším, než v skutočnosti bol. Jemu som nakoniec venoval najviac pohľadov, lebo veď práve kvôli nemu som sa sem dostavil.
Poslanec rozprával o kráse i nástrahách manželského života, o tom, že zdravá rodina je základom zdravej spoločnosti a ako je potrebné vychovávať zodpovedné deti pre vstup do tohto nášho nového tisícročia. Však to poznáte. Ja som to usilovne tlmočil do angličtiny a sugestívne sa pritom díval na ženícha. On mi na odplatu úsmevne a s porozumením, takmer nebadateľne, prikyvoval.
Prišiel najvýznamnejší moment, keď ženích a nevesta mali povedať svoje „áno". Stalo sa. Ženích, na mierne šťuchnutie lakťom svojej vyvolenej, povedal „áno", pekne po slovensky, a to ešte predtým, ako som mu príslušnú otázku stihol preložiť do angličtiny. Potom už len zopár povzbudivých slov zo strany poslanca, prípitok, blahoželania, podpisovanie matriky. Za menej než hodinu som bol opäť na jesennej ulici a na udalosť som začal zabúdať.
Ubehlo niekoľko dní a ja som sedel v kaviarni s ďalšou klientkou, atraktívnou blondínkou, lekárkou. Mal som povodiť po meste jej zahraničných hostí. Hostia, účastníci akéhosi sympózia, sa nie a nie dostaviť a to nám dalo príležitosť lepšie sa zoznámiť.
„Máme stretnutie našej nadácie," začala. „Sme medzinárodná organizácia. Dávame si za cieľ pomáhať ľuďom, ktorí ostanú osamelí s nejakým problémom. V našom prípade sa jedná hlavne o ženy, ktoré prekonali nádor prsníka...." A po chvíle zaváhania dodala: „Ja tiež patrím k nim."
Potom už ale pokračovala bez váhania.
„Dôležité je o takých veciach hovoriť! Najhoršie je, ak si to ženy nechávajú pre seba a len sa potíšku trápia! To veci len zhoršuje. Preto máme svoj klub. Aj to dnešné sympózium. Aby sme si mohli poradiť, ale aj sa vyrozprávať. Lebo nádory spôsobuje okrem iného osamelosť, pocit bezmocnosti, zatrpknutosť, zžieranie sa ..."
„A ja som si myslel, že to vtedy, ak ľuďom chýba maznanie sa," povedal som ja a ona nesúhlasne zavrtela hlavou. „... a láska", dodal som. Na to už horlivo prikývla.
A tak sme sa začali rozprávať, aby sme sa vyrozprávali. Ona už povedala o sebe možno viac, než pôvodne chcela a ja som zacítil povinnosť pootvoriť sa voči nej. U mňa to znamená hovoriť o práci.
„Sedieť pri počítači, alebo pri obchodných jednaniach, hm. To musí byť nuda", vyšlo z nej po chvíle zamyslenia.
„Ani nie, ak sa to strieda. Napríklad s mojím dnešným sprievodcovstvom. Teda ak tí vaši hostia vôbec prídu... Ostatne aj tento náš rozhovor je súčasťou mojej práce. Vôbec si nemyslím, že by bol nudným."
Spomenul som ešte svadbu z pred niekoľkých dní. Však aj takto sa dá spestriť život.
„Vy hovoríte aj po taliansky?" opýtala sa.
„Nie, ale obrad sa tlmočil do angličtiny. Nevedeli na ten termín narýchlo zohnať žiadneho taliančinára."
„Však to sa vydávala moja priateľka. A ten Talian nevedel ani po anglicky," vyhŕklo z nej.
No pánboh zaplať! A ja som sa tak snažil, aby všetko dopadlo dobre. Na obrade, ale aj roky rokúce po ňom. Ako keby celá udalosť potvrdzovala moje presvedčenie o tom, že prítomnosť tlmočníka na medzinárodnom svadobnom obrade ponižuje ženícha i nevestu. Však azda len vedia do čoho idú!
Ale to už sa dostavili zahraniční hostia mojej klientky. Spoločne sme vyšli do ulíc.
