V republike som sa narodil a kedysi by ma ani nenapadlo, aby som sa pozastavil nad významom tohto slova. Že som občanom republiky som bral ako samozrejmosť, podobne, ako to, že po štvrtku príde piatok. ‚Piatok' znamená asi piaty deň od pondelka, mohol som sa pýtať prečo sa to začalo počítať práve od pondelka, keď ten deň mohol mať aj iné meno, a hoci som poznal biblickú genézu toho všetkého, nikdy ma nenapadlo, aby som nad tým hútal. Tak to bolo aj s republikou, ktorej som bol občanom. Poznal som dátum jej založenia, niektoré okolnosti, ktoré jej vznik sprevádzali i niektoré osobnosti, úsilie ktorých do nej vyústilo, ale všetko bez uznanlivého zamyslenia sa.
Že republika môže mať aj hlboký zmysel som si začal uvedomovať, keď som sa v 1968. roku dostal na univerzitu v Severnom Írsku. O tom, čo sa snažia dosiahnuť tamojší republikáni, sa nebudem teraz rozširovať, je to všeobecne známe, spolu so sprievodnými dramatickými súvislosťami (s ktorými som sa nedokázal dodnes vyrovnať). A v tomto prostredí mi zrazu vpadol do cesty seriál sfilmovaných drám Williama Shakespeara dávaných v tamojšom univerzitnom kine orientovanom na filmovú klasiku, kde hlavnú úlohu stvárňoval jeden z najznámejších shakespearovských hercov všetkých čias Sir Lawrence Olivier. Nedalo mi nevidieť a na tomto pozadí som si začal uvedomovať, že králi, to neboli len rozprávky, že neboli len dobrí, ale aj brutálni, a keď sa aj kráľ skutočne náhodu vydaril natoľko, že si zaslúžil povesť ‚dobrého', dobu, ktorej kraľoval, nedokázal prekročiť. A to sa, prosím pekne, Shakespeare musel cenzurovať, lebo však hry písal aj pre kráľovský dvor a tak jeho pohľad na život kráľov musel byť v medziach prijateľných ideológom anglického kráľovstva.
V našich podmienkach to nebolo o nič lepšie. Stačí zameniť mená a mali by sme Richarda III v tuzemskom vydaní. Však Habsburgovci začínali kdesi vo Švajčiarsku na hrade Habsburg ako zbojnícki rytieri a takými aj zostali po celé stáročia, rozširujúc svoje teritórium gangsterskými metódami, až sa v ňom ocitli aj naši predkovia. Neúprosný chod dejín nakoniec nášho predposledného kráľa a cisára Františka Jozefa, prastrýca pred nedávnom zosnulého Otta, predsa len dobehol, potom ako sa sám korunoval za vojnového zločinca tým, že začal prvú svetovú vojnu. Tie dynastie pred Habsburgovcami, ktoré nám tu kraľovali, neboli o nič lepšie a nerobím si nijaké ilúzie ani o veľkomoravských kniežatách. Nepoznám svoj rodokmeň a usudzujem, že počas celého toho obdobia moji predkovia boli poddaní a nevoľníci. Striedaním kniežat, kráľov a dynastií sa ich trpký život nemenil.
Politicky nemáme čo budovať na kráľovstvách, či cisárstvach. Uhorská kráľovská koruna len nech pekne zostane za vyblýskaným nepriestrelným sklom vitríny múzea, kam patrí. Tradícia, na ktorej nám hodno budovať, sa začala rozbitím Habsburského mocnárstva a založením republiky s úprimnou snahou jej zakladateľov o budovanie demokracie a občianskej spoločnosti. Tak sa staviam aj k terajšiemu dianiu a v tom treba pokračovať. Kráľa či cisára pána nám k tomu netreba. Svoju historickú príležitosť si už premárnili.
Nech žije republika!
