Z celosvetového hľadiska by ani jeden, ani druhý ukazovateľ nebol zlý, lebo sú aj tzv. rozvíjajúce sa ekonomiky v Ázii, Afrike a Južnej Amerike, kde žije väčšina ľudstva, a sú v sledovaných ukazovateľoch poväčšine ešte hlbšie, než naša republika.
Lenže mali by sme si dávať vyššie ciele, hlavne v situácii, keď naše produktívne generácie sú v porovnaní s inými štátmi konkurenčne menej zdatné a generácia, ktorá v blízkej budúcnosti nastúpi na trh práce, nedáva nádej, že by dokázala našu situáciu zlepšiť.
Chodím už druhý rok na žurnalistiku univerzity tretieho veku. Zvyčajne je nás tam do desať, ideálna skupina na interaktívne učenie sa. Naši učitelia nám však iba prednášajú veci, ktoré poväčšine poznáme, vieme si nájsť na internete alebo nepotrebujeme. Pri tomto štýle zo mňa žurnalista nikdy nebude. Keby sa sledovali výsledky za absolventov univerzity tretieho veku, mám obavy, že by sme v medzinárodnom hodnotení zase skončili len na chvoste. A z tých istých dôvodov, ako u stredoškolákov.
Pritom sa od našich vysokoškolských učiteľov očakáva publikačná činnosť. Mohli by nám niekoľkými minútami uviesť nejaký problém, s ktorým zápasia, nechať nás ho prediskutovať, napísať o tom do najbližšieho stretnutia nejakú dvoj-troj-štvorstránkovú esej a prediskutovať si to zas, kto na čo prišiel. Aj my by sme sa na vlastnej koži učili, čo to znamená byť žurnalistom, a azda aj naši učitelia by dostali vstupy pre svoju prácu. Alebo by sme mohli vytvoriť dvojice a navzájom písať o sebe reportáže do nemoty. Kombinácií pre aktívne učenie sa je nepochybne nekonečne veľa. Lenže žiaľ, naši učitelia vedia len prednášať a potom od študentov očakávajú memorovanie ich múdrosti. Škoda pokračovať, k čomu to vedie, však aj na chvoste sa dá žiť. Nevadí mi, ak z mojich daní pôjde viac žiadaných a možno aj žiaducich peňazí do školstva, ale potom očakávam aj zmenu postojov od učiteľov, lebo nemyslím, že moja doterajšia skúsenosť s univerzitou tretieho veku je výnimočná.
A to sa premieta potom na všetkých úrovniach. Nečudo, že máme také zlé výsledky čo do vzdelávania, aj konkurenčnej schopnosti, a hoci v obidvoch oblastiach sa sledujú rôzne ukazovatele, určitá synergia tu nepochybne je. V našom prípade by mohla byť výraznejšia. Zvýšenie konkurenčnej schopnosti si bude vyžadovať zmeny v rôznych oblastiach, ale ľudský faktor je nakoniec najrozhodujúcejší.
Byť žurnalistom u mňa nikdy nebolo ambíciou. Skôr som dúfal, že mi univerzita tretieho veku pomôže zlepšiť sa v štylistike a možno gramatike, ktorú potrebujem pre svoju živnosť a okrem toho pocit, že trochu rastiem, by mi tiež urobil dobre.
A tak si len čítam, píšem, komentujem občasný blog. Vzdelanostná úroveň a konkurenčná schopnosť štátu je výsledkom snaženia jednotlivcov. Za iných zodpovednosť preberať nemôžem, zato chcem mať čisté svedomie, že sa za seba snažím.
